Mnohí čakali pred budovou SND už hodinu pred rozlúčkou. Lebo milovali Brmbalíka a jeho rapidečku. Na pódiu sa striedali hereckí kolegovia z Martina i z Bratislavy. Na jeho adresu odzneli smutné i veselé spomienky z úst jeho priateľov a tiež jeho piesne. Kolegovia a rodina nedokázali skryť svoje zlomené srdcia, ktoré plačú za milovaným Danom.
Hlavný vchod do divadla bol od chvíle, keď ho otvorili, plný do poslednej sekundy, tvoril sa v ňom dlhý rad. Kto chcel, ten si ešte počkal na zápis do kondolenčnej knihy, ktorá bola umiestnená hneď oproti. Smútoční hostia sa postupne usádzali v sále a na tvárach mnohých bolo badať obrovský žiaľ, ktorí prežívajú. Smútiacich vítala jednoduchá a zároveň silná scéna. Posledné predstavenie Dana Heribana.
Na tmavom pódiu jeho čiernobiely portrét, po bokoch dve sviečky, množstvo vencov a kvetov, vpravo hore obrazovka, kde premietali jeho tvorbu, a pultík pre tých, ktorí chceli a mali čo povedať. Silné boli všetky príhovory, mimoriadne dojemné slová však odzneli z úst jeho spolužiakov z konzervatória, kolegov z Hornej Dolnej Michala Kubovčíka a Petry Polnišovej a svojej povesti zostal verný aj Braňo Jobus, autor Muflóna Ancijáša, ktorého skvele stvárnil práve Dano Heriban. Posledné slová lúčiacich sa, nech už spomínali veselo alebo smutne, zanikali v plači, ktorý nedokázali udržať. A podobne to vyzeralo v hľadisku.
Obrovské emócie vyvolávali aj Danove autorské skladby. Každá nasledujúca jatrila smútok z jeho odchodu ešte viac. Popritom, ako opona klesala, zaznelo šesťminútové standing ovation. Uplakané známe tváre sa po skončení pietnej akcie ešte dlho objímali a rozprávali pred budovou divadla.
