Branislav Jobus (54), spevák
- Keď padlo rozhodnutie hrať v martinskom komornom divadle Muflóna Anciáša, bolo nad slnko jasnejšie, že tejto úlohy sa môže ujať jeden jediný človek na svete, Danko Heriban. Ako keby mal Danko rozprávkový zlatý prútik, že na čo šáhol so svojou poctivosťou a profesionalitou na umelecké dielo premenil. A začal robiť hudbu popritom všetkom hereckom, ja tomu hovorím, aj pre debilov. Vypočul som CD-čko a píšem Danenkovi: Očúvam trecí raz za sebú, šupa, kvalita, živé a nerobíme z detí trotlov a nakladáme im naozajské veci. To, čo robíš a čo si vytvoril, robíš tak poctivo a od srdca, až je podmanivé, je to krásny svet, ostrov, bublina, ďakujem Ti, Danenko. Zachovaj si svoju tvár, mi hovoril, a držal sa toho tak, že ani v hudbe pre najmenších nepoľavil ani o chlp a dával to naplno ako to cítil, od srdca a z lásky. To je jedno, koľko bude poslucháčov, ale to spojenie, kvalita a veci robené poctivo a mať svoju tvár, to muselo byť. Z toho nemienil nikdy ubrať. Ani trošilinku. Nuž a tohto spojenia sa držal, že nepoľavil v ničom, ani pri hudbe pre dospelých. Ten záber je tak široký, že by sa na tomto mieste muselo vymieňať veľmi veľa ľudí, ktorým si s láskou ovplyvnil život. Ďakujem ti aj za nich, Daninko. Keď v decembri 2022 vyšlo, žiaľ, tvoje posledné CD Odvaha, volali mi z nemenovaného denníka N, že nech im napíšem, že čo ma najviac zaujalo v danom roku po hudobnej stránke z toho, čo vyšlo. Z celej zemegule som spomenul iba dve cédéčka - Heriban Odvaha a Rammstein. Napísal som ti vtedy, Danenko, Odvaha je totál bomba, prvá liga, neuveriteľne krásne, čisté, profesionálne a od srdca, nádhera. A o tom bol hudobný svet Danka Heribana – krásne, čisté, profesionálne a od srdca. A toto spojenie si si dovolil držať poctivo na tej najvyššej možnej úrovni, čo si okrem teba v tejto malej, niekedy aj milej republike, málokto dovolil. Bez toho, aby si stratil svoju tvár a ešte aj tú našu blbú reč si zlegalizoval. Ďakujeme ti, Danenko, nad tým všetkým, čo si dokázal, bola vždy láska, a to také kvantum, že to tu s nami ostane ešte veľmi, veľmi dlho. Ani my tu nebudeme a ešte to tu po tebe bude lietať, ako spievaš v pesničke CD-čka Odvaha – Keby bolo možné, tak dýcham aj za vás, to je naozaj všetko a naozaj nič netreba, aj keby sme si to veľmi želali, ďakujem ti za všetko, Danenko náš, navždy s láskou.
Renáta Ryníková (41), herečka
- Jeden album pesničiek pre deti si nazval Čosi úsmevné. Rovnako by sa mohla volať aj kniha našich spomienok na teba. Na všetky tie spoločné chvíle, ktoré sme zažili na škole. Vždy to bolo totiž niečo úsmevné. Tvojmu zmyslu pre humor vďačíme aj za to, že si chodil s nami do ročníka. Na VŠMU si sa hlásil už rok predtým. Dostal si sa dokonca do posledného kola, ale tam si tie svoje srandy a ksichty napchal aj do Shakespiera. A to sa Komisii ako nepáčilo. Tak ťa prvýkrát nezobrali. Po rokoch sa za to chceme Komisii veľmi pekne poďakovať, pretože sme ťa mohli mať v ročníku my. A to bolo čosi. Štyri roky sme si to tvoje čosi úsmevné mohli užívať každý jeden deň. Čosi úsmevné bolo už v tvojej samotnej stavbe tela. Bol si chlapom s tými najdlhšími nohami na celom svete. A sám si o sebe vravieval, že si mladší brat Adriany Sklenáříkovej. Oči si mal cez pol tváre a mimiku ako z animovaného filmu. Bolo veľmi ťažko s tebou udržať v tragickom dialógu vážnu tvár. Na každej jednej pauze si sadol za klavír a hral si. Čo sa tvojho hrania týka, bol si skromný, hovoril si o sebe, že si najlepší hrajúci muzikant na svete. To tvoje čosi úsmevné trvalo až do posledného dňa na škole. Keď nás na promóciách na Redute hnali do koncertnej sály, lebo vraj meškáme, začal si spontánne bečať ako ovca a viacerí sme sa k tebe pridali. Ťažko si predstaviť slávnostnejší nástup čerstvých magistrov. Čosi úsmevné si vedel vyčarovať nielen svojimi srandami. Ty si vedel privolať úsmev aj svojou človečinou. Naša spolužiačka Elenka prišla študovať na VŠMU z Macedónska. A prvé dušičky ostala sama na internáte. Zrazu jej zavolal vrátnik, vraj má telefón. A v telefóne si bol ty: ´Servus, nebudeš sama v prázdnom intráku, sadaj na vlak, počkám ťa v Trnave, spravíme si program.´ Ty si myslel aj na to, aby ani na Dušičky nebola sama. Veľká škoda, že si tomu svoju štýlu čosi úsmevné nezostal verný až do konca, pretože to, čo sa minulý týždeň stalo, je všetko možné len nie úsmevné. Stretávali sme sa s tebou aj po škole. Niektorí v televízii, iní pri filmovačke. Obdivovali a milovali sme tvoju hudbu. S niektorými z nás si bol aj kolega v divadle, keď sme sa s tebou rozprávali o tvojom odchode z divadla, hovoril si, že chceš mať viac času na svojich synov a Kamilku. Že si sa poučil. Že viac nechceš pachtiť. Ty si vedel, čo je už v živote dôležité a ako chceš využiť svoj čas. Ale nik vtedy ani len netušil, ako šialene málo ho bude. Viacerí z nás už majú aj deti. A tie deti sú tiež obrovskými fanúšikmi teba. Odľahlo nám, že sa im tvoja hudba páči, pretože to znamenalo, že majú vkus. Tvoje piesne majú krásne melódie, vtipné a múdre texty. Boli sme hrdí, že sa môžeme pochváliť: ´Ten ujo z cédečka, to je môj kamarát, vieš, chodili sme spolu do školy.´ Keby ste vy deti vedeli, ako sme my vedeli, že to vám vyjde. To vám ale porozprávame, keď budete starší. Od minulého týždňa sme už viackrát dostali od detí otázku. Ako to, že už nikdy nepôjdeme ujovi Danovi na koncert? A my sme nevedeli, ako odpovedať. Nevieme, ako na to odpovedať. Stále tomu neveríme. Stále sa pýtame. Prečo? Ako si hovorieval, Danuško, čauky hauky plavky. Dano, my sa s tebou nelúčime. My ťa len vyprevádzame. Šťastnú cestu.
