Jana Oľhová (63), herečka
- Možno mi na začiatok pomôže výborný spisovateľ a dramatik Wiliem Servel, takže radšej citujem. Ľudia umierajú, je to zvláštna udalosť a zvláštny poriadok vecí, ktoré nie je možné úplne pochopiť. Nikto z nás nevie, čo to smrť je. Každý rozpráva o smrti celý život a potom každý umrie a zmĺkne. Dalo by sa povedať, že život je smrťou priamo posadnutý. Zo smrti má každý strach, ale všetci sa skôr či neskôr prispôsobia životu a naplno si uvedomia, že raz umrú, a tá neistota dáva nádych životu čohosi mimoriadneho. Niečoho, čo sa občas stáva osobou, s ktorou sa rozprávame. Stránka nášho ja, stránka ja a boha. Teda čosi skrz na skrz nerozpoznané a nerozpoznatelné. Fakt, že človek nevie koľko času mu zostáva mu jednoznačne dodáva na vitalite. Ktosi pekne kedysi povedal, že umierame trochu zakaždým, keď umrie niekto iný. Ale ešte trošku žijeme a práve to je dôvod, prečo sa spoločenská rubrika novín, kde sa píše o úmrtiach, teší takej popularite. Dá sa to popísať aj jasnejšie. Áno skutočne umierame, keď niekto zomrie. On nám totiž prešliapava cestu. Nepovedal náhodou ten mladý chlapík, že pôjde napred? Teraz tu stojíme ako spotení, vyplašení starčekovia. Nie sme pripravení o nič lepšie než sme kedy boli. Teraz to skúsim zase ja. Sme zaskočení. Každí poznal kúsok teba, ale kto ťa poznal lepšie ako tvoja mama, tvoj otec, tvoja sestra, tvoja žena, tvoje deti. A možno si naivne nahovárame, že aj my ostatní. V martinskom divadle sme si zahrali dosť. Paradoxné je, že som sa ti prihovárala z druhej strany života ako Zora Jesenská v hre 7 dní do pohrebu. Teraz sme si vymenili úlohy a zdá sa mi, že hráme v neobvyklých dekoráciách. Na tomto javisku sme sa mierne míňali, ale vždy si na mňa tajne spiklanecky žmurkol ako na niekoho, kto tiež prišiel z takzvaného vidieka. A to sa teším, že ten kukuč ponesiem so sebou ďalej, aj keď na mňa už nikdy nikto nežmurkne. Lúčim sa s tebou priateľ môj a všetci tvoji blízky z Martina a širokého okolia až po hlavné mesto. Ale verím tomuto. Máličko a lúčime sa, máličko a zídeme sa.
Viliam Klimáček (64), režisér
- Predtým, než nastúpil do martinského divadla, kde získal najväčšie divadelné ceny. Predtým, než sa stal členom činohry Slovenského národného divadla, hral na týchto doskách. Predtým, než vydal prvé cd s vlastnými piesňami a ešte pred tým, než si ho obľúbili televízne a filmové kamery, ktoré mu získali tisícky ďalších divákov. Taký bol Daniel Heriban tých čias, ktoré ho formovali - tichý, slušný, pokojný, mladý muž, ktorý v bežnej komunikácii, aspoň pokiaľ ja viem, nikdy nezvýšil hlas, ale keď sa dostal na javisko či za klavír, dokázal sa zmeniť na guľový blesk. Z mnohých rolí, ktoré som preňho napísal, spomeniem Morského koníka. Sú herci, nie je ich mnoho, ktorí sa na javisku stanú Hamletom. Ale je len jeden, ktorý bol morským koníkom. Dano hral toto nežné stvorenie vytetované na tele ženy, ktoré ožilo a zamiloval sa do nej, pretože bola extrémne osamelá, iba rečou tela. To je stav, do ktorého sme sa dostali všetci, ktorí sme Dana poznali. Nevieme si s tým poradiť a správne slová neexistujú, pretože tie, čo máme, nedokážu potešiť. Keď som mu ostatné roky posielal pozvánky na predpremiéry pre priateľov divadla GUnaGU, občas zavolal: ´prepáč, nestíham.´ Nevadí, hovoril som, v budúcom živote to napravíme. Netuším, či budúci život existuje. Dokonca mám čoraz väčšie rastúce pochybnosti. Ale ak, tak budem včela, kameň, oblak, tuším, ale Dano by bol morský koník. V tom prípade si prajem byť rybou, aby sme si ešte spolu zaplávali. Dano, nech tam, kde si, je ešte pokoj a mier.
