Petra Polnišová (47), herečka
- Aké to tam hore je? Tak ti poviem. Tu dole, bez teba nič moc. Správa o tvojom skone bolí ako rana elektrickým prúdom. Nevieme sa nadýchnuť, ako by došiel kyslík. Ešte pred pár dňami si mi písal, že si mimo systém a hneď ako prídeš do civilizácie tak sa ozveš. A ja stále čakám. Ja som ťa videla v divadle Gunagu. Hral si morského koníka. Bol si ten najpôvabnejší morský koník a potom prišla Horná Dolná a ty si sa mi znenazdajky votrel do života, profesne aj ľudsky a stal si sa navždy mojím koníčkom. Pracovať s tebou bolo požehnanie. Bol si úkaz, živočíšny druh. Hrali v tebe všetky postavy sveta. Oplýval si nekonečným talentom a všetci sme chceli byť blízko, pretože sme cítili tvoju výnimočnosť. Ale najkrajšie bolo na tebe, že ty si o nej vždy pochyboval ako malý chlapec. Napriek tomu, že si hral ako Boh, získal si niekoľko divadelných ocenení. Stvárnil si desiatky divadelných postáv. Stvoril si Brmbalíka, jednu z najkomickejších figúr televízie a ty si bol schopný prísť za mnou totálne zrútený s tvojím obočím do stromčeka, že asi Brmbiho zle hráš. Lebo tvojej mamine sa neľúbi, že v seriáli veľa pľuješ. A ako si kaučoval Belu? Našu kozu z neďalekej farmy, o ktorej si hovoril, že jej musíš dodať sebavedomie, lebo má mizerné herecké vzdelanie. A tak si jej dohováral vždy pred výstupom. A Bela sa na teba dívala a aj vďaka tebe sa z nej stala najlepšia kozia herečka na svete. Drahý Danko, Ďuro, pán, Brmbi, Dancúr, to ticho čo zostalo po tebe je ohlušujúce. Ale každý z nás má v srdci nekonečný archív spomienok na pána Dana Heribana, ktorý nám tu bude navždy znieť a robiť tento svet krajším. Dobrú noc, zlatyk.
Milan Markovič (79), herec
- Predstaviť širokej verejnosti študenta herectva, a to rovno v najsledovanejšom televíznom programe. Pristúpil k tomu s pokorou a bez zbytočného rešpektu. S viditeľnými známkami zdravej bezočivosti, ale aj s ochotou akceptovať a učiť sa. Zmysel pre humor, schopnosť sebairónie ho predurčovali na úspech v hudobnej i zábavnej brandži. Pri klavíri ide o hudobnú linku náročného 50-minútového predstavenia, pričom dovtedy hrával len na akordeóne. Klavír nemal ani doma. Raz mi prezradil, že po vyučovaní zostával ešte na fakulte. Zmocnil sa nejakého práve zanedbaného klavíra, cvičil a skúšal. Neviem čo ešte iné ešte potreboval k tomu okrem vzácneho talentu, aby sa po takejto pár týždňovej príprave predstavil ako ostrieľaný skladateľ, klavirista, spevák, a to všetko, prosím, priamom televíznom prenose. To všetko išlo live. To dneska už nikto nerobí, nikto to totiž už ani poriadne asi nevie. Určite nie tak, ako to už vtedy vedel Dano Heriban. Stál som pri jeho štarte a dnes som znova s ním, hoci cieľová páska je ešte príliš vzdialená. Ak vôbec nejaká existovala. V tom najlepšom rozjazde venoval sa opäť svojej obľúbenej muzike, od ktorej ho roky odtláčalo množstvo jeho divadelných, filmových či seriálových postáv. Viete, niektoré odchody ja odmietam akceptovať. Preto nevzdávam ešte ďalšie naše hoci neplánované stretnutie. Stále sme spolu. Duchovné kontakty nepoznajú skon. Vesmír je nekonečný. Niet kam z neho odísť.
