Spomínate, že ste päťdesiat rokov na scéne, ale ako spomínate na svoju päťdesiatku spred tých dvadsiatich rokov?
Priznám sa, tá ma veľmi vydesila. Všetci mi to pripomínali pomaly rok dopredu – jéjda, ty budeš mať okrúhliny, to bude veľké... No a ja som sa sama seba pýtala, že čo je na päťdesiatke také úžasné, že ju treba vo veľkom oslavovať? Zašla som do cestovnej kancelárie, kúpila som si zájazd. V čase narodenín som sa na niekoľko dní zatvorila mimo spoločnosti, len mi prichádzali blahoželania. Takže ja som si ju naozaj užila (smiech).
Na čo sa aktuálne tešíte?
Mám zmiešané pocity, teším sa a bojím sa koncertu v Lucerne, pretože to je naša hudobná mekka, je veľká zodpovednosť vystupovať v Lucerne. Teším sa na publikum na každom jednom koncerte, pretože to je to, čo ma drží nad vodou, aj keď mi nebolo dobre, keď som bola smutná a trpela stratou manžela, vošla som na javisko, uvidela usmiatych tlieskajúcich divákov, to je to, čo potrebujem – výmenu energií. Do šatne po koncerte idem pomaly po štyroch, ale usmiata a nádherne unavená.
Na záver odkaz slovenským čitateľom a fanúšikom?
Aby sa tá prapodivná doba, ktorú žijeme, vyrovnala, vylepšila, aby sme boli radi na svete, aby sme milovali seba samých, lebo spoločnosť sa tak polarizovala, že ma z toho bolí srdce. Takže nezabudnite, stále platí – „jen s láskou má svět naději“.
