Pôsobíte dojmom tvrďasa a vzbudzujete rešpekt. Je to len škrupina?
Veľa ľudí si urobí názor na základe prvého pohľadu a zovňajšku, ale keď sa so mnou rozprávajú dlhšie ako tri minúty, zistia, že sa zmýlili. Často som pozitívne naladený a milujem mať okolo seba rovnako pozitívne naladených ľudí. Nevyhľadávam negatívnu energiu a rád si robím z ľudí žarty. Takisto prijímam, ak si ich niekto urobí zo mňa. Nesmie sa však prekročiť istá hranica, aby to nebolo trápne a urážlivé. Ak zacítim, že humor dotyčnému človeku nepasuje, v tom momente končím.
O športovcoch často kolujú predsudky, že niekde im bolo pridané a inde ubrané. Ocitli ste sa niekedy aj vy v pozícii, že ste cítili silnú potrebu tento dojem vyvracať?
Vôbec nie. Každý sme iný. Bratia Kličkovci sú napríklad vyštudovaní inžinieri, ja som vyučený kuchár bez maturity. Často som počúval, aký som sprostý, lebo nemám maturitu, alebo, že nikdy nebudem zarábať peniaze a nikto ma nevezme do roboty. Pracoval som na stavbe, ale aj v Rakúsku na poli, kde som zbieral a triedil zemiaky a cibuľu. Dokázal som si zarobiť. Odmalička som mal však sen - miloval som biť sa na tréningu a bojovať. Mojim cieľom odjakživa bolo uživiť sa tým, čo najviac milujem. Išiel som za svojím snom, aj keď tá cesta bola tŕnistá a veľakrát som padol na hubu. Musel som sa vždy postaviť a ísť ďalej. Ľudia často vidia len tú pozlátku - aké máte auto, ako sa obliekate, čo vlastníte, ale nikdy sa nepozerajú na to, čo je za tým. A v živote nie je nič zadarmo.
Máte vo zvyku hovoriť, že ste v živote okúsili úspechy i pády. V čom vás spomínané prehry posilnili?
Pomohli mi spoznať samého seba a ľudí okolo mňa. Bola to najväčšia škola života. Keď som sa vrátil z Ameriky, kde som vyhral titul majstra sveta, bol som na vrchole a cítil som sa ako najväčší frajer. V tom čase sa chcelo so mnou veľa ľudí kamarátiť a ja som si myslel, že je to normálne. Potom mi zrazu nešla karta, prehrával som zápasy a tí ľudia postupne poodchádzali. Zostala pri mne len rodina a blízki kamaráti. Vtedy som si to uvedomil. Rovnako to bolo aj pred zápasom s Karlosom Vémolom (november 2019, pozn. red.). Stále som počúval, aký som starý, že na to nemám, Vémola ma dobije a mám ísť radšej predávať ponožky. Potom som dobil ja Vémolu a zrazu všetci neprajníci otočili. Ja si z toho však nič nerobím, mám už na to také svoje porekadlo: Keď vyhrávaš, si najväčší kráľ a keď prehrávaš, si najväčší kár! (smiech)
Narodili ste sa v Dunajskej Strede a roky ste žili v Gabčíkove, ktorého názov v minulosti vždy hrdo zaznel pri vašom predstavovaní v aréne. Ako vnímajú vaše úspechy lokálpatrioti? Ste ich miestny hrdina?
Je to tiež veľmi ťažké. Nie je to len o tom, že v dedine pozná každý každého. Úspech človeku závidia všade. Na jednej ruke viem spočítať, koľko kamarátov mám z Gabčíkova, ale najviac pre mňa znamená rodina, ktorá stojí celý čas pri mne. Začiatky mojej kariéry boli ťažšie. Keď som zápasil v Maďarsku, hovorilo sa, že majstrovstvá Maďarska vyhral Attila Végh zo Slovenska. Keď som prišiel do Bratislavy, bol som zase Maďarom, ktorý vyhral majstrovstvá Slovenska. Stále sa ma pýtali: Čo si ty vlastne? Maďar alebo Slovák? Definujem to teda tak, že som na Slovensku žijúci, po maďarsky rozprávajúci Žitnoostrovčan. Momentálne aj Trnavčan, keďže tam teraz žijem. (smiech)
