V boxerskom ringu ste ikona a šampión, ale ako sa cítite na tanečnom parkete? Mám informácie, že niektorí ľudia pozerajú Let’s Dance len kvôli vám.
To, že môžem byť v ringu ikonou, je pre mňa veľká pocta. Zároveň je pre mňa veľká česť, že som vzorom pre dnešných bojovníkov a chlapcov. Táto tanečná súťaž mi prináša nové skúsenosti a zážitky. Som rád, že som do toho išiel a aspoň sa trochu odreagujem od zápasenia, ktorému sa intenzívne venujem celý život. Momentálne som už mesiac bez zápasníckeho tréningu, a to si už ani nepamätám, či sa mi niekedy v živote udialo, že som nebol tak dlho na žinenke. Snažím sa naučiť tancovať aspoň tak, aby sa na to dalo pozerať, a robím to hlavne kvôli sebe. Takisto ma teší, keď sa dozviem, že niekto pozerá Let’s Dance len kvôli mne. (smiech)
Hoci zmiešané bojové umenie, MMA, ktorému kraľujete, má početnú fanúšikovskú základňu, tanečná šou Let’s Dance je predsa len dostupnejšia a má masovejší záber. Čiže ste viac na očiach a v centre pozornosti. Užívate si túto šoubiznisovú pozornosť a slávu?
Neregistrujem, že by ma na ulici oslovovalo viacej ľudí ako kedysi. Ale ja slávu vnímam ako bublinu, ktorá keď praskne, človek už nie je známy. Preto sa snažím zostať takým istým človekom ako na začiatku. Pre mňa je sláva len slovo, ktoré nič neznamená. V minulosti som mal viacero príležitostí, keď som sa mohol zmeniť, ale, chvalabohu, zostal som stále rovnaký. Na druhej strane som vždy veľmi rád, keď ma ľudia oslovia. Mám z toho radosť a rád sa s nimi aj odfotím. Keď sa ma pýtajú, či z toho nie som nervózny, že ma zastavuje toľko ľudí, hovorím im - veď to je moja robota!
Dosiahnuť úspech v spoločenskom tanci či bojovom umení so sebou prináša tvrdú prácu, pot a drinu. Technicky aj esteticky sú si však tieto disciplíny na míľu vzdialené. Necítite sa niekedy na parkete ako slon v porceláne?
Presne tak sa cítim! Profesionálni tanečníci sú väčšinou odo mňa nižší a chudší, takže sa na parkete cítim dosť nekomfortne. Najťažšie na tom všetkom je, že pri tanci musím mať čistú hlavu, počítať a pamätať si kroky, tanečné postavenie a vnímať hudbu. Predtým som slovo jive nikdy nepočul a zrazu mám dva dni na to, aby som sa ho naučil tancovať. Je to extrémne náročné, vyčerpávajúce a ťažšie ako zápasenie, keďže som nikdy predtým netancoval.
Priatelia vás prezývajú „Pumukli“ (škriatok), ktorý dal každému výprask. Ako to vzniklo?
Keď som bol malý, mal som veľké kučery a červené líca. Počas zápasov v puberte, keď som ešte robil kempo karate, na mňa tréneri často kričali „Pumokel“. Pripomínal som im totiž škriatka z poľskej rozprávky, na ktorého som sa podobal.
