Myslíte, že to v Markíze potiahnete až do dôchodku?
Vždy si robím srandu a pýtam sa sám seba, či skončím na obrazovkách ako Larry King s veľkými okuliarmi a širokými trakmi. Nezávisí to ani tak odo mňa ako od divákov. Som zmierený s tým, že raz sa táto moja životná epizóda skončí.
Pôsobíte tiež ako vysokoškolský pedagóg v Bratislave, Nitre i Trnave, robíte veľa charity, venujete sa onkologickým pacientom, chudobným rodinám, zdravotne znevýhodneným deťom a mladým ľuďom... Máte život spravodlivo rozdelený medzi Markízu a týmto všetkým?
Reflex je relácia, ktorá sa vysiela naživo. Pokiaľ mám službu a moderujem, mám ten deň ako-tak usporiadaný... Pre mňa sú zabijakom víkendy a týždne, v ktorých nevysielam. Vtedy mám program úplne rozhádzaný. Rôzne podujatia, stretnutia, organizujem, vybavujem, cestujem... Na druhej strane, nezažívam nudu... K pedagogickej činnosti som sa dostal tak, že veľa študentov k nám chodilo do Markízy na prax a videl som, ako prišli nepripravení po praktickej stránke. Vtedy som si povedal, že buď budem frflať, alebo s tým niečo spravím. Takto nejako sa vo mne zrodila chuť učiť. Hoci, keď som dostal prvú ponuku, aby som prednášal, pochopil som, že už starnem. (smiech) Že zrazu som ten, kto má odovzdávať svoje skúsenosti, hoci mám stále pocit, že sám sa musím ešte veľa učiť. Išiel som do toho, aj keď je to v podstate čistá charita - vkročím na akademickú pôdu a som v mínuse. Doprava, čas... Navyše ma teší kupovať študentom sladkosti... (smiech) Vďaka Markíze si môžem dovoliť, prepáčte trochu irónie – ten luxus: pôsobiť ako učiteľ a angažovať sa v charite. A ak ide o charitu, nie je to nič, čo by bolo treba ospevovať. Skrátka, myslím si, že ak je niekto verejne známy, tak by svoju popularitu mohol a mal využiť aj inak, ako len pre seba. Známi ľudia priťahujú pozornosť verejnosti. A tú by občas mali prostredníctvom seba upriamiť na niekoho alebo na niečo, čo by ju inak nikdy nezískalo. Máme tu milión problémov, ľudí, ktorí potrebujú pomôcť, zdravotne postihnuté deti, chudobné deti, onkologických pacientov. Priznávam, že aj ja som už niekedy siahol na dno svojich síl, atakoval som hranicu vyhorenia a premýšľal som, čo ďalej, či to ešte má význam. Polená pod nohy, závisť, zlomyseľné ohováranie - to je taká slovenská klasika, ktorá dokáže tiež odobrať veľa síl. Veď, poznáme to všetci... A tiež, nie som robot, som len človek...
Čo vaše ďalšie plány? Máte pred sebou nejaké výzvy?
Často uvažujem na tým, že by som urobil nejakú zmenu v živote, najmä, aby som mal viac pokoja a času pre seba. Aj počas obdobia povinnej karantény som veľa rozmýšľal a zistil som, že sa nemôžem vrátiť do starých koľají, lebo by som to už možno nezvládol. Nemám čas na svoje koníčky, chcem cestovať. Takmer 20 rokov som nemal poriadnu dovolenku, rozcestoval som sa možno posledné tri roky. Pričuchol som k tomu, aké úžasné je spoznať cudziu krajinu, inú mentalitu. No zrazu sa uvoľnili opatrenia, lockdown sa skončil a zisťujem, že som presne v tom istom kolotoči, ktorý sa ešte rýchlejšie rozkrútil. Čo už, baví ma to, teší, vidím v tom zmysel svojho života, som tak nastavený a iný asi nebudem... Markíza je moja osudová láska. Celých 25 rokov chodím po tej istej ceste do zamestnania. Skoro každý deň idem okolo krematória a hovorím si, že tu raz spočiniem. Poznám každý výmoľ na tej ceste a x-krát sa mi stalo, že som sa trochu zamyslel za volantom a hoci som išiel niekam úplne inam, zrazu sa točím na markízackom parkovisku. Už aj to auto tam samo ide...
