Potom sa začalo asi najväčšie dobrodružstvo jeho života, ktoré stále trvá. Patrik Herman (46) je súčasťou televízie Markíza od jej úplného začiatku, celé štvrťstoročie, a z benjamínka kolektívu sa stal jeho pamätníkom.
Ako rýchlo po štarte vysielania Markízy ste sa dostali na obraz? Bolo to hneď od tých prvých momentov 31. augusta 1996?
Do Markízy som nastúpil dokonca niekoľko mesiacov predtým. V čase, keď ešte televízia nevysielala. Trénovali sme výrobu reportáží do Televíznych novín, ktoré sme regulérne nakrúcali, no nikdy neuzreli svetlo sveta. Každý večer sme spravodajský blok vysielali „do steny“. Naším dočasným útočiskom bol niekdajší hotel Hubert v lese za bratislavskou Dúbravkou. Budova Markízy bola ešte vo výstavbe. Keď som sa bol niekedy v júni pozrieť do Záhorskej Bystrice, bolo to ešte jedno obrovské stavenisko. Stál tam iba skelet a neveril som, že od 31. augusta tu budú zariadené a funkčné štúdiá, z ktorých budeme vysielať... A vysielali sme... V prvých Televíznych novinách som mal svoju prvú reportáž... Bol som z toho neskutočne šťastný, lebo som tým zároveň splnil sľub, ktorý som dal vtedajšiemu primátorovi Trnavy Štefanovi Bošnákovi. Z mestského úradu, kde som vtedy pracoval ako hovorca mesta, ma pustil do Markízy pod podmienkou, že moja prvá reportáž bude z Trnavy. Bola! (smiech)
Dá sa do jednej myšlienky zhutniť 25 rokov, ktoré odvtedy uplynuli? Akú z toho máte emóciu?
Lomcovala mnou neistota. Zvažoval som, či odísť z rodnej Trnavy, kde som mal svoje zázemie – kde som študoval na vysokej škole, popritom pracoval na mestskom úrade a mohol som sa venovať aj svojmu koníčku – moderovaniu v Rádiu Forte. A zrazu - čakalo ma cudzie mesto, kde som zo začiatku ani nemal kde bývať. Išiel som do projektu, pri ktorom som nevedel, či nedopadne fiaskom ako všetky pred ním. Komerčné médiá vtedy vznikali a zanikali ako na bežiacom páse. Ale môj nebohý tatino, keď som sa s ním radil, povedal úžasnú vetu: „Synu, keby som sa mal rozhodovať v mojom veku, už asi špekulovať nebudem. Ale ty máš 21 rokov, nemáš čo stratiť.“ Toto asi rozhodlo. Prvé mesiace som mal motýle v žalúdku, bol som nervózny, vystresovaný, navyše stále nebolo isté, či tá televízia bude fungovať. Nakoniec to vyšlo, i keď v priebehu tých 25 rokov som si veľakrát hovoril: „No... Tento je určite môj posledný. Keby som tak mohol aspoň do septembra potiahnuť, do decembra...“
A zrazu prešlo 25 rokov. Na čo si ešte spomínate z tých úplných začiatkov?
Na to, že sa vtedy veľa improvizovalo. Neboli napríklad ešte k dispozícii služobné autá, a tak sme na reportáže jazdili na svojich. Rozdali nám magnetické emblémy Markízy, aby sme mali autá označené. Nedržali dobre. Raz, keď som išiel po ceste z Lamača do Záhorskej Bystrice, tak mi z kapoty odletel a pristál na čelnom skle auta za mnou. V spätnom zrkadle som iba videl, ako to auto začalo divoko manévrovať. Zastali sme a ja som utekal skontrolovať vodiča. Bol to starší pán, ktorý sa strašne smial a hovoril: „Pán Herman, to by bola paráda! Posledné, čo by som vo svojom živote videl, by bolo logo Markízy. Ale nech, mám vás rád!“
