Do Markízy ste sa dostali cez konkurz? Bolo to zložité?
Na konkurzy vtedy prišlo asi 3 000 ľudí. Prepracoval som sa až do finálnej trojice a mohli vziať iba dvoch. Proti mne stáli dlhoroční pracovníci zo Slovenskej televízie či rozhlasu. Boli zžití s kamerou a mikrofónom. Navyše som nespĺňal jednu zo základných podmienok... Úplne na konci konkurzu som si mal pripraviť živý vstup z nehody na diaľnici. Na prípravu v hlave som mal minútu a vstup mal trvať tiež minútu. Dal som to a vtedy Peter Susko, ktorý bol predsedom výberovej komisie, pozrel do papierov a zahlásil: „Viete, pán Herman, ale my chceme, aby naše spravodajstvo bolo naozaj objektívne, aby redaktori nič neskresľovali. Vy si myslíte, že nevieme počítať?“ Vôbec som nechápal, o čo ide. Pointa bola v tom, že ma na konkurz prihlásil kamarát, ktorý ma tam doslova uniesol a držal, lebo som chcel po každom kole ujsť. Na prihláške predtým sfalšoval môj podpis a keďže bola podmienka vek nad 25 rokov, pričom ja som mal len 21, tak on sa to snažil oblafnúť a napísal tam rok môjho narodenia. Bol som nešťastný, že na tomto všetko stroskotá. Peter Susko povedal: „Tam sú dvere, nech sa páči, dovidenia.“ Nešťastný som stlačil kľučku a vtedy za mnou zakričal: „Dovidenia neznamená zbohom. Dovidenia budúci pondelok.“
Koľko je vás ešte v Markíze ešte z „otcov zakladateľov“?
Už veľmi málo. Zopár technikov, ktorých si pamätám ešte z čias konkurzu, a pokiaľ ide o redaktorov či moderátorov, tak ešte menej. A ani to si nie som celkom istý... Janka Hospodárová? Kvetka Horváthová? Tým pádom sme s výpočtom asi skončili...
Vašich kolegov si medzičasom rozobrali politické strany, stali sa hovorcami, prešli do sféry marketingu a PR... Vy ste koľkokrát chceli celkom vážne odísť?
Už je to premlčané, takže môžem... (smiech) Jedna z prvých ponúk prišla asi po štyroch rokoch, keď ma veľmi chcel za hovorcu minister vnútra Ladislav Pittner. Bola to prvá ponuka, ktorú som veľmi vážne zvažoval. Následne mi prišlo veľmi veľa ponúk vstúpiť do politiky a z každého košiara. Bolo to neuveriteľné, pravica, ľavica... A sú doteraz. Lichotí mi to... Bolo aj veľa pracovných ponúk zo súkromnej sféry, ale vždy Markíza zvíťazila. Môj život v nej sa ustálil v reláciách, ktoré pomáhajú ľuďom, za čo som vďačný – získal som takto zmysel svojej práce. Nezariadim svetový mier, ale aspoň malé trápenia ľudí viem pomôcť riešiť. Nech bola akákoľvek ponuka, vždy som si uvedomoval, že v Markíze som užitočnejší... A hlavne, miloval som relácie, ktorých som bol súčasťou – či Televízne noviny, či Paľbu, či Krimi SK, či Lampáreň a dnes Reflex...
