Jeho výtvarné smerovanie však nie vždy bolo po chuti mocipánom, ktorí o hrdinoch mali inú predstavu ako on. Po páde totality však mohol opäť slobodne tvoriť v pokore, ktorá je mu vlastná. „Vavrín je sláva, ktorá trvá dovtedy, pokým nezvädnú jej listy,“ hovorieva veľmi rád svoju vlastnú myšlienku. Rozpráva však málo, pretože je zástancom toho, že za výtvarníka musia rozprávať jeho ruky.
Narodil sa 16. februára 1935 v Lietavskej Lúčke pri Žiline. A možno i tvorivé znamenie vodnára ho predurčilo na štúdium na strednej keramickej škole v českých Tepliciach. Tam neprehliadli Pelikánov výnimočný tvorivý talent a dokonca ešte bez maturity, na ministerskú výnimku, bol odporúčaný už v predstihu na štúdium na Akadémii výtvarných umení v Prahe.
Zákaz pre Gabčíka
„Veľkým problémom bolo, že som povestnú akadémiu absolvoval v päťdesiatych rokoch,“ hovorí majster dláta i palety, ktorému nie je cudzí žiaden materiál. „Na záverečnú prácu som si vybral podobizeň Jozefa Gabčíka - žilinského výsadkára, ktorý bol v roku 1942 v Čechách jedným z atentátnikov na ríšskeho protektora Reinharda Heydricha.“ Lenže komunisti neuznávali Londýn a západný odboj, ktorého bol Gabčík súčasťou. Každý, kto k Západu akokoľvek inklinoval, bol pre komunistický totalitný režim nepohodlný.
Pelikán napriek tomu vysokú školu dokončil, no dostal dvadsaťročný zákaz vystavovať a tvoriť. A to napriek tomu, že v Prahe študoval pod vedením majstrov Jana Laudu, Maxa Švabinského, či svetoznámeho výtvarníka a pedagóga Otakara Španiela. Istý čas mohol akurát tak aranžovať výklady obchodov. Paradoxne - dnes je už jeho busta hrdinského paragána Gabčíka vystavená pred žilinským 5. plukom špeciálneho určenia.
Partizáni
„Napriek zákazom som nijako nezanevrel a pokračoval som vo svojej práci. Robil som sakrálnu i svetskú tvorbu, mierovú i vojnovú,“ hovorí umelec. „Ale najradšej som sa venoval odboju. Slovenskému národnému povstaniu, slovenským, ukrajinským, ale najmä francúzskym partizánom, ktorí bojovali za nás pri Strečne.“ Na základe Pelikánovej práce vznikla po roku 1989 družba s francúzskymi odbojármi pod vedením plukovníka Georgesa de Lannuriena a založil Klub priateľov Francúzska a Slovenska. Umelec mnohých francúzskych partizánov stvárnil, ich portréty vystavoval doma i v zahraničí a dnes tvoria ilustrácie novej knihy Okamihy vzdoru.
„Pracoval som a neskôr aj veľa vystavoval pod týmto motívom vojny... Do života sa mi ako chlapcovi vštepila príhoda, keď Nemci vypálili našu chalupu a rodina musela utiecť do horárne a bývať u starého otca. Tu som sa stretol aj s ukrajinskými partizánmi. Môj otec bytostne nenávidel fašizmus.“ Rád spomína, ako sedával na kolenách majorovi Konstantínovi Karpovičovi Popovi, veliteľovi II. slovenskej národnej partizánskej brigády M. R. Štefánika.
Ani jesť, ani spať
Majster Pelikán vytvoril za svoj život nesmierne spektrum výtvarných diel. Zatiaľ posledným je medený reliéf a pamätná tabuľa povstaleckého vojaka Jána Hrušku a Paraskovje Šovčokovovej, ktorí boli umučení. Pelikánov ateliér v Lietavskej Lúčke sa dodnes ozýva tepaním, sekaním, 85-ročný umelec pracuje s kameňom, drevom, kovom a pod jeho rukami vznikajú sochy či reliéfy... Radosť pozerať!
Momentálne má zlomenú ruku, ale s tou zdravou neoblomne stále maľuje. „Keď príde inšpirácia, vtedy sa ani neje a ani nespí,“ hovorí popravde. „Práca si umelca pohltí celého, a ten je ňou taký fascinovaný, že nie je schopný aj niekoľko hodín či dní za sebou sa od nej vzdialiť, ale len a len tvoriť. Ak by od toho odišiel, riskoval by, že už sa nenapojí na múzu,“ dodáva s mladíckym espritom i s invenciou v očiach.
