„Nebral som to vážne, lebo v tej dobe to nebolo extra rozbehnuté,“ usmieva sa s tým, že vtedy nepoznal nikoho, od koho by sa to naučil. „Príslušenstvo tiež nebolo lacné, tak som sa zamýšľal, čo s tým urobím, keď mi to nepôjde,“ hovorí Tibor. Jeho kamarát však bol odvážnejší a strojček si kúpil.
„Nakoniec mu to nešlo a prišiel za mnou, či ho nechcem,“ zasmial sa tatér a rozhodol sa, že to teda vyskúša. V tom čase už bol zamestnaný v štúdiu animovanej tvorby.
„Robili sme Večerníčky a podobne. V rokoch 2008 až 2010 bola svetová kríza, vtedy som odtiaľ odišiel. Animáciu som mal rád, ale bola to veľmi monotónna práca. Na to, aby ste spravili jednu sekundu, museli ste nakresliť dvanásť obrázkov, a to sa ešte nič nepohlo,“ hovorí Tibor, ktorý sa napokon našiel v tetovaní.
