Chodievate na Slovensko často?
Pomerne áno, pretože tu mám rodinu, ktorú navštevujem. Krátko po svojich narodeninách som hral v Koncertnej sieni Slovenského rozhlasu svoju inscenáciu Krížová cesta. Veľmi ma potešilo, že sála s kapacitou 500 miest bola vypredaná. A predtým som pred tromi rokmi hral v starej budove SND.
Máte pocit, akoby ste sa vracali domov?
To je zvláštny pocit. Veľmi rád sa sem vraciam, narodil som sa tu, vyrastal a dostal do seba mnoho z kultúry a charakteru, stretol som tu veľa skvelých ľudí. Ale, ak mám byť úprimný, vraciam sa sem s napätím. Neviem sa zbaviť pocitu, že my Slováci nevieme využiť možnosti, nevšímame si príležitosti, nechceme ich, zahadzujeme ich. Často sa stretávam s tým, že ľudia sú neistí. Máme veľa kvalitných ľudí a ja len čakám, kedy sa podarí zbaviť sa všetkých parazitov. Aby aj Slovensko konečne bola moderná krajina. Viete, mne hovorievali, že nepatrím do tradičnej slovenskej kultúry. A opera tam patrí? Čo vznikla na Šariši? Tiež sme ju prevzali do našej kultúry a dostala sa na vysokú úroveň.
Súvisí váš pocit napätia najmä s oblasťou kultúry?
Nielen, cítim to v celej spoločnosti. Keď som prišiel v deväťdesiatych rokoch, bol som milo prekvapený. Napríklad čašníci v podnikoch boli milí a teraz akoby sa do ľudí vracala akási spupnosť a nechuť.
Nežijete na Slovensku, vďaka tomu máte skvelý nadhľad. Žijeme v zvláštnej dobe, mnohí nie sú spokojní s tým, ako sa naša spoločnosť aktuálne formuje a kam sa uberá. Myslíte si, že sa to dá ešte zastaviť a napraviť?
Možno je to naivné, ale myslím si, že zhora nemožno čakať nič. Zmena musí prísť zdola. Ak sa ľudia uspokoja so všetkým, čo im vláda ponúkne, tak to potom takto vyzerá. Im nejde o národ, im ide v prvom rade o seba, aby každý z nich zbohatol, aby mal pozíciu, aby bol tým prvým samcom. Myslím si, že jediná pomoc je, aby si ľudia uvedomili, že sila je v nich, nie v politikoch. Oni sú iba tí, ktorých zvolíme a dovolíme im rozhodovať. Ale musíme ich kontrolovať.
