Poďme však od politiky k vášmu umeniu. Je fascinujúce, že pantomíma je divadelný žáner, v ktorom umelci aktívne tvoria a hrajú do vysokého veku. Čím to je? Celoživotným prístupom k telu, tréningom, spôsobom myslenia?
Často hovorievam, že som mal vzor, bol to japonský tanečník tanca butó. Zoznámili sme sa, keď mal 72 a hral u mňa na festivale v Kolíne, keď mal 84 rokov. Bol úžasný, hral do 103 rokov. Videl som v televízii, ako ho chudáčika syn priviedol na javisko, položil ho a on sa začal hýbať.
To už bolo skôr o jeho vnútornom prežívaní ako o vizuálnom zážitku pre diváka.
Asi tak... Mím je aj tvorca, aj materiál. Pre mňa je pantomíma životná filozofia, je to všetko, čo sa ma dotýka, všetko, čo chcem povedať, je neustále so mnou spojená. Mám radosť, keď môžem hrať. Dokiaľ po mne ľudia nehádžu paradajky, ale, naopak, reagujú tak, ako som zažil aj teraz v poslednej dobe, tak ma to teší a dáva mi to silu.
Poslúcha vás telo tak, ako ste zvyknutý, alebo občas si uvedomíte aj nejaké limity?
Samozrejme, že starnem. Telo je iné v osemnástich, iné v tridsiatke a úplne iné v osemdesiatke. Ja si však hovorím, že určité veci som v mladosti nechápal a v starobe ich inak vnímam a inak formulujem. Lebo pantomíma nie je len o akrobatickom pohybe, ale je aj o tom, ako odovzdávame myšlienky.
Predsa len sa opýtam na vašu životosprávu. Máte celoživotne nastavené prísne podmienky?
Ono sa to reguluje samo. Niečo môžem, niečo nie. Mám rád dobré jedlo a nemusí to byť práve niečo, čo je plné masti.
Je nejaké jedlo, ktoré máte rád a ste pri ňom veľmi opatrný?
Bravčové pečené mäso, kapusta a knedľa, alebo sviečková. To môžem iba občas. Ale, aby ste si nemysleli, že som v otázkach stravovania bigotný. Keď mám na niečo chuť, tak si to dám. Ale zasa viem, že ak zjem niečo ťažšie, nemôžem hneď ísť poskakovať na javisko.
