Spomínate si ešte na to prvé predstavenie?
Pochopiteľne! Od nemeckého ministerstva zahraničných vecí som dostal nejaké peniaze, aby som si zariadil vystúpenia v Prahe a Bratislave. V Prahe sa toho ujal pán Horníček, bol môj veľký fanúšik. V Bratislave sa mal o to starať nejaký pán a ten mi tvrdil, že viac ako 60 divákov nepríde. Tak som zašiel za vtedajším šéfom SND Milošom Pietrom a odohral som to v DPOH. Veľmi ma potešilo krásne prijatie, ktorého sa mi dostalo, a myslel som si, že to je dobrý základ pre návrat domov.
Ktorý sa tak trochu aj zrealizoval.
Vtedajší šéf národnej rady pán Mikloško mi zatelefonoval a opýtal sa ma, či by som nemal chuť pokračovať v práci v Bratislave. Okamžite som povedal, že áno. No a skončilo sa to tak, ako sa to skončilo (M. Sládek zachránil budovu Divadla Aréna a pokúsil sa v ňom vybudovať európske centrum pantomímy, nenašiel však podporu u slovenských inštitúcií, pozn. aut.). Tam boli iné záujmy, s ktorými sa ťažko bojovalo.
Vrátim sa ešte k tej emigrácii. Často sa mylne píše, že ste sa v roku 1968 rozhodli emigrovať. Ono to ale bolo inak.
Máte pravdu. My sme boli na zahraničnom zájazde a nepustili nás domov. Keď prišlo uvoľnenie v šesťdesiatych rokoch, pôsobil som ako riaditeľ Divadelného štúdia s viacerými scénami. Veľmi som sa tešil, bola to platforma, na ktorej by sme sa mohli krásne umelecky realizovať. Vpád vojsk Varšavskej zmluvy nás šokoval. Boli sme vtedy na festivale v Sofii. Odohrali sme veľmi úspešne a časť súboru tam zostala na dovolenke. Veľmi dobre si pamätám, ako náš domáci prišiel za nami skoro s plačom so správou, čo sa na Slovensku stalo. Zopár nás odišlo najskôr do Juhoslávie a ja som potom pokračoval do Švédska. Stále som si však tvrdil, že ja emigrovať nechcem.
Je za vami krásny naplnený život, množstvo nádherných inscenácií. Môžete byť plným právom so sebou spokojný. Objavia sa aj napriek tomu pri ohliadnutí momenty, o ktorých si poviete, že by ste ich nemuseli zažiť?
My si nevyberieme, ako život plynie. Je plný náhod a prekvapení. Stretávajú nás príjemné i nepríjemné veci a keby som sa trápil negatívnymi, brzdil by som si cestu vpred. Ja som neplánoval zostať vonku. Nepoznal som reč, nepoznal som inú kultúru a spoločenský systém, bol som bez kontaktov. Nebolo to ľahké, ale uvedomil som si, že som zodpovedný sám za seba. Naučil som sa nespoliehať sa na nikoho. Neočakával som, že ma niekto bude sponzorovať, všetko som robil na vlastné riziko. Hovorili mi, že som sa zbláznil, keď som v Kolíne nad Rýnom chcel otvoriť divadlo pantomímy. Ale ja som tomu veril a vyšlo mi to! A nemusel som chodiť za nikým a doprosovať sa a predávať sa. Robil som len to, čo som považoval za správne.
Vďaka vašej viere v to, že robíte správnu vec, mal obrovský úspech aj festival Gaukler.
Na základe tohto úspechu ma oslovil Goetheho inštitút a poslali ma na veľké zájazdy po svete. To mi veľmi pomohlo, bol som potom známy aj na iných kontinentoch a často ma pozývali hrať a vyučovať.
