Okrem toho sa venuje svojim vnúčatám, tenisu či bežným domácim prácam. Prečítajte si rozhovor s umelcom, v ktorom sa dozviete aj to, čo ste o ňom určite nevedeli.
Pán Hammel, ako sa v tieto dni máte?
Ďakujem, v rámci možností, ktoré mám, sa mám dobre. Sedím si tu pri Dunaji, keď som vyrastal, bol tu ešte iba jeden most, nebolo tu centrum mesta. Na druhej strane bolo kúpalisko Lido, prišli sme bicyklami, tam sme sa zložili a išli sme peši po brehu proti prúdu až za pilier mosta, kde sme sa hodili do Dunaja a nechali sa unášať až za Lido.
Cítite za týmito časmi nostalgiu?
Nie je to nostalgia ani smútok. Práve naopak, mám dojem, že veľa ľudí nadáva na Bratislavu, a pritom vždy bola pekným mestom a jej aktuálne premeny tiež smerujú k lepšiemu. Mne napríklad až tak neprekáža, že sa PKO zbúralo, veď už nebolo použiteľné na svoje účely. Potrebovalo to buď kompletnú rekonštrukciu, alebo potom to, čo s tým urobili. A najviac protestovali tí, ktorí ho predali. Takže nostalgiu nemám.
Aj svoju kariéru ste začínali v inom režime, v inej dobe. Niektorí umelci cítia nostalgiu za tým, ako skrývali do textov rozličné posolstvá, niektorí vôbec. V ktorej skupine ste vy?
Mne sa podarilo prežiť aj to, aj to. S prvou etapou neviem nič urobiť, pretože sme sa do nej narodili a žili v nej. Nie je úprimné od ľudí, ak na ňu nadávajú alebo v nej hľadajú vinníka. Ja tiež môžem povedať, že som sa narodil na zlej strane železnej opony, ale keďže to tak bolo, tak som sa s tým snažil v rámci možností pracovať a žiť. Nikdy som nemal v úmysle napríklad emigrovať. Jednak kvôli jazykovej bariére, jednak som nechcel robiť napríklad umývača riadu, chcel som hrať a tvoriť hudbu. Možno by som mohol hrať v nejakom bare na Západe, ale to som tiež nechcel.
Počúvate súčasnú slovenskú hudbu?
Účelovo nie. Samozrejme, keď idem autom a mám pustené rádio, tak to počujem, ale že by som to vyhľadával, to nie.
