Váš otec je gréckokatolícky kňaz. Vás podobné povolanie nelákalo?
Samozrejme, naše primárne vzory sú rodičia, takže keď som bol malý, chcel som byť kňazom. No postupom času to tak nejako normálne odišlo. Rodičia mňa aj súrodencov povzbudzovali k tomu, aby sme robili to, čo nás baví, sami tak boli kedysi vedení. Inak, všetci otcovi predkovia boli mlynári a jedine otec si zvolil inú dráhu. (smiech) My sme piati súrodenci a každý z nás robí niečo úplne iné.
Mimochodom, otec je duchovným správcom vo väzení. Čo presne to znamená?
Venuje sa väzňom z duchovného hľadiska, vytvára pre nich rôzne aktivity, ktoré ich rozvíjajú. Skrátka, nie je to len o tom, že by pre nich dookola slúžil omše. Je normálne zamestnancom štátnej správy a vtipné je, že nedávno bol dokonca na výcviku v Nitre. Mladší chlapci ho vraj volali „padre“... Má aj uniformu, hodnosť, tuším je major. Robíme si z neho žarty, že či mu máme doma salutovať. (smiech) Doteraz sme ho videli len v sutane a teraz zrazu príde v policajnom.
Vy ste si po absolvovaní vysokej školy rozhodli urobiť doktorandské štúdium a následne ste začali učiť. Prečo?
Keď od nás z akadémie odchádzala pani doktorka Alexandra Záborská, dcéra Viliama Záborského, ktorá učila javiskovú reč, ostal na to len jeden pedagóg. Ten sa ma jedného dňa spýtal, či by som si to nechcel tiež vyskúšať, a ja som si povedal, že prečo nie. Chytilo ma to a teraz to učím a nesmierne ma to baví.
Ozaj, boli ste sa už pozrieť v bratislavskom obchodnom dome Dunaj?
Bol som, ale iba pred ním, aj som sa tam odfotil. (smiech)
