A vy ste jej už pesničku napísali?
Ste druhá, ktorá mi to takto nepriamo vytýka, prvá bola Ivka, teda moja snúbenica. Nenapísal... A ona mi minule hovorí: „Počúvaj, ty si mi ešte ani nenapísal pesničku!“ Je to výzva. Myslím na to, hádam to príde spontánne, ale určite by som jej chcel napísať nejakú pesničku. Nedá sa v tomto tlačiť na pílu. Musí ma chytiť múza.
Ako váš vzťah prijali rodičia z jednej aj druhej strany?
Ja mám s jej rodičmi veľmi dobrý vzťah, sú to naozaj skvelí ľudia, športovci, ktorí ju viedli k športu. Vždy si máme čo povedať, veľmi rád k nim chodím na návštevu, čo je dobrý signál. Nekrčia nosom, keď som tam, vždy ma pohostia, čo je tiež dobrý signál. Moji rodičia si rovnako s Ivkou veľmi rozumejú, keď k nim prídeme, tak prvá otázka nie je, že ako sa mám, ale keď počujú buchnúť dvere, hneď sa pýtajú: „A kde máš Ivku?“ A ja na to: „Veď tu je, za mnou.“ Jasné, že je to vždy o nás dvoch, ale keď nám praje aj okolie, tak je to veľké plus.
Keď to medzi vami niekedy zaškrípe, tak čo je ten sporný bod?
Musím povedať, že to ešte nezaškrípalo a keď aj máme nejakú výmenu názorov, tak nikdy to neprebieha v štýle: „Čo ti je?“ „Nič!“ Povedal som, že o všetkom sa musíme rozprávať, lebo komunikácia je dôležitá. Ani jeden z nás nie je veštec, nevidíme si vzájomne do hlavy.
Takto sa nám ľahšie žije, neriešime hlúposti. Krízu sme ešte nemali, preto som presvedčený, že je to tá pravá. Naozaj som sa tak zaľúbil... Každému by som prial zažiť takú lásku. Človek sa takto naozaj zaľúbi možno raz, dvakrát v živote. Chodiť s niekým len tak, aby som nebol sám, to podľa mňa nemá dlhé trvanie.
A to predtým teda nebola láska?
Bola, samozrejme, ale táto je najsilnejšia. To, čo prežívam, je také nádherné... Vy sa na toho človeka tešíte, nechcete od neho ísť preč. Chémia medzi nami funguje.
