A v čom sklamala vás?
Prvé štyri roky tam som mala aj ja pocit, že som akoby na dovolenke. Až neskôr, keď som bola konfrontovaná so systémom a zistila som, čo a ako funguje, videla som negatíva. Ale Amerika je veľká krajina, preto má aj veľké problémy. Práve v takýchto chvíľach si uvedomíte, vďakabohu za slovenské školské jedálne a slovenské zdravotníctvo, aj keď naň často nadávame. Pretože, ak máte byť ošetrený alebo poškodený lekárom a ešte si máte za to zaplatiť vyše 2-tisíc dolárov, hoci si platíte poistku tisícpäťsto dolárov mesačne, je to trošku iný problém. A tá strava v školách sa nedá nazvať stravou. Myslím si, že väzenská strava v akejkoľvek väznici na Slovensku je oveľa lepšia ako v amerických školách. Deťom hodia tri kusy jedla nie na tanier, ale na plastovú tácku s priehradkami. Žiaci na prvom stupni vôbec nie sú vedení k telocviku, neprezliekajú sa a ako ráno prídu oblečení, tak ich rovno vypustia von vybehať sa.
Sú aj toto dôvody, prečo si momentálne hľadáte nehnuteľnosť na Slovensku? Viete si predstaviť, že by ste sa s rodinou vrátili a opäť žili doma?
Môj muž má stále také odhodlanie, že má pred sebou ešte niekoľko rokov aktívnej kariéry. Takže dom, ktorý si chceme na Slovensku kúpiť, by zatiaľ plnil skôr rekreačnú úlohu raz alebo dvakrát do roka. Potrebujeme aspoň štyri izby pre prípad, že by za nami prišli Roryho deti alebo rodičia. Keby sme sa sem chceli však presťahovať natrvalo, potrebovali by sme väčší dom - na všetko haraburdie, ktoré sme za tie roky nazbierali. (Smiech)
Začiatkom augusta oslávite s Rorym svoje vlaňajšie olympijské výročie, keď na letnej olympiáde v Tokiu vybojoval pre Slovensko striebornú medailu a vy ste mu celý čas asistovali. Aké pocity vo vás ožívajú pri týchto spomienkach?
Bol to emočne veľmi silný zážitok a často si aj teraz poplačem od dojatia, keď si uvedomím, ako sme v podstate z ničoho nič vystrelili nahor. Sú to okamihy, ktoré si budeme pamätať do konca života. Po olympiáde sme si dali urobiť na pamiatku aj tetovanie v podobe olympijských kruhov. Môj muž na rameno a ja na krk. To, že som Roryho zoznámila s jedným tatérom na Floride a druhým na Slovensku, je asi to najhoršie, čo som mohla urobiť. (Smiech) Prvé, čo urobí, keď prídeme na Slovensko, je, že sa nechá tetovať, a keď sa vrátime domov na Floridu, tak tiež.
Pri bežných tréningoch, ale najmä na olympiáde, ste Rorymu sekundovali ako kidička (z angl. caddie - nosička palíc). No táto úloha je oveľa náročnejšia, ako by sa mohlo zdať. Hráčov asistent musí mať naštudované ihrisko a odkomunikovať s hráčom vzdialenosti, prevýšenie či smer vetra. Zvládate to?
Zvládam to, po toľkých rokoch som sa to už naučila, ale Rory je typický Baran a nenechá si do ničoho kecať. Samozrejme, nie som profesionálny caddie, ktorý dvadsať rokov chodí po golfových ihriskách. Odo mňa by to nebolo uveriteľné, akú palicu si má vybrať na daný odpal. Vždy som bola pripravená dať mu odpoveď, ale nebolo to tak, že by som mu ju núkala ako malé kuriatko, ktoré radí skúsenému hráčovi, čo má zahrať. Myslím si, že by ho to skôr otravovalo. Na olympiáde som bola skôr Roryho bútľavou vŕbou a psychickou oporou. Do hry mu „nekafrem“, lebo v prípade neúspechu nie je nič horšie, ako vysporadúvať sa s otázkou, kto je na vine. A niesť to bremeno...
