Pri príležitosti tohto sviatku sme sa pokúsili nafotiť nové snímky podľa starých, ktoré známe tváre ukrývajú hlboko v archíve. Spýtali sme sa ich tiež, akí ich otcovia sú.
Je to pravý chlap
Robo Opatovský a otec Pavel
Roba vychoval otec sám, len s pomocou starých rodičov. „Naši sa rozviedli, keď som mal šesť rokov. Mama nebola schopná sa o mňa starať, tak tú rolu prebral on. Bol prísny, ale veľmi som ho uznával ako autoritu,“ začína svoje rozprávanie spevák. Keď mal chvíľku voľna, bral svojho syna na rôzne výlety. „Tam mi vždy predstavil nejakú novú frajerku. Môj tatko bol veľký fešák, musel nájsť predsa nejakú babu. Skoro žiadna sa mi však nepáčila. Nakoniec si našiel o desať rokov mladšiu Beátku, s ktorou žije dodnes, a ktorá sa o mňa pekne starala. Mal som vtedy osem a ona osemnásť.“ Robo spomína, že sa s otcom často spolu bláznili. „Bol som taký tatkov cecok,“ smeje sa.
Dlhý čas bývali na ubytovni, odkiaľ ich cesta do škôlky viedla okolo budovy, kde sídli polícia. „Najskôr ma vozil na malej skladačke, kde som sedel na riadidlách, potom na fiatke a keď viac dupol na plyn, strašil som ho a kričal ,vé bé‘. Vtipné bolo, že často ráno zaspal, škôlka bola zatvorená, a tak ma prehadzoval cez plot.“ Z otcovej výchovy čerpá Robo dodnes pri výchove svojej dcéry Hanky.
„Otec ma vždy viedol k hygiene, ktorá bola prvoradá,“ hovorí a jeho otec pokračuje: „Musím však povedať, že Robo to mal v sebe odmalička. Už ako šesťročný bol zodpovedný a nikdy som nemusel používať žiadne tresty. Veľmi dobre sa učil, čo bola obrovská výhoda,“ chváli syna. Pán Pavol je vraj veľmi zručný. „Naozaj je šikovný a vie urobiť aj také veci, na ktoré si ja volám odborníkov. Postavil tri domy a toto som, bohužiaľ, po ňom nezdedil. Okrem toho výborne spieva, stále sú aj s kamarátom hudobne činní, a tak si hovorím, že ak budem aj ja v 70-ke spievať ako on, bude to úžasné.“ Pavol je na svojho syna hrdý.
„Robo je pohodový človek, skvelý otec, veľmi zodpovedný a nevie nikomu ublížiť. Tiež je stále pozitívny a vždy vie, čo bude robiť zajtra, nič nenecháva na náhodu.“ Robo je otcovi vďačný za veľa vecí, ale najviac za osudové rozhodnutie. „Ďakujem mu, že keď sa mal rozhodnúť, či pôjdem do detského domova, tak sa zachoval ako pravý chlap,“ uzatvára so slzami v očiach.
