Nemohlo byť príčinou vašej neúčasti aj to, že by vám bolo nepríjemné prežívať vzťah vašej manželky a Sepéšiho takpovediac v priamom prenose?
Nie. Ivetku v podvedomí registrujem od konca 90. rokov, keď odišla s Arturom od Ladislava Štaidla († 75). O časoch, keď bola so Sepéšim, som vedel len to, čo mi sama povedala. Pána Sepéšiho som nezažil, nemôžem ho kritizovať, nech už bol akýkoľvek. Aj keď sa píše, že Ivetku podvádzal, ja si to nedovolím tvrdiť. Ivetku som vtedy nepoznal, nebol som pri tom a neprináleží mi to komentovať. Chcem si manželku uchovať v pamäti takú, aká v skutočnosti bola, čo som s ňou prežil a toto jej ranné obdobie kariéry ma vlastne nezaujíma.
Iveta Bartošová si vzala život 29. apríla 2014, keď skočila pod vlak. Po tragédii ste každý mesiac, vždy dvadsiateho deviateho, zapaľovali sviečku na mieste nešťastia. Robíte to tak dodnes?
Áno, na tom sa nič nezmenilo, je to pre mňa srdečná záležitosť. Na Ivetku sa nedá zabudnúť. Tak hlboko sa zapísala do môjho srdca a podvedomia, že je pre mňa tá jediná, ktorú som poznal, s úžasným srdcom a povahou... Chodím na koľajisko pravidelne po celé tie roky od nešťastia, presne 29. v mesiaci. Pokiaľ nie je február prestupný, tak tam idem 28. februára. Žiadny mesiac nevynechám.
Mimochodom, je milé, že stále máte v mobile ako zvučku Ivetinu pesničku Léto: Dohořívá a ztrácí jas, dohořívá to léto krás, čas krásných slz, čas něžností, zářících hvězd a marností... To už asi nikdy nezmeníte, však?
Tá melódia zostane v mojom mobile, dokiaľ budem žiť. Takisto mám Ivetkinu fotku na pozadí telefónu, takže ju vidím vždy, keď mi niekto zavolá. Tak hlboko sa zapísala do môjho podvedomia, že sa nedá vymazať a neviem na ňu zabudnúť.
Iveta má hrob s pomníkom na cintoríne v Říčanoch. Urnu ste však do hrobu dodnes nedali. Nemienite to ani do budúcna zmeniť?
Urnu som si nechal doma z osobného dôvodu, pretože som chcel, aby bola so mnou, aj keď, bohužiaľ, spopolnená. Ivetku tak mám stále na očiach, a to nielen na fotografiách. A keď ju nemôžem fyzicky pohladiť a niečo jej povedať, tak aspoň pri urne s anjelikmi zapaľujem sviečky. Jej pozostatky si vyžadovala rodina, ale vzhľadom na to, že nemala dobrý vzťah ani s maminkou, ani s bratom Lumírom, a medzi ňou a sestrou Ivanou bolo niečo úplne neprekonateľné, tak som povedal, že im urnu nedám. Keď sa to nešťastie stalo, tak jej brat Lumír mi vtedy volal a chcel, aby som im aspoň odsypal časť popola. Ale ja som mu na to povedal, že neodsypem žiadny popol, že je to rovnako nemravné, ako keby som živému človeku odrezal kúsok jeho tela. A tak je to dodnes, na tom sa nikdy v živote nič nezmení. A verte tomu, že to tak aj ošetrím prostredníctvom svojho syna, ktorému dôverujem. On bude pokračovať v mojich šľapajach.
