Asi je to preňho stále bolestivá spomienka.
Je to škoda, že so mnou Artur nekomunikuje, pritom s pánom Štaidlom som mal dobré vzťahy. Keď súd zveril Artura do starostlivosti otca, Ivetka to veľmi ťažko niesla. Podarilo sa mi však osloviť pána Štaidla a bol taký veľkorysý, že súhlasil s tým, aby k nám Artur chodil. Stanovil si podmienky a ja som sa zaviazal, že ich budeme rešpektovať. Vďaka tomu, že som ho nesklamal, k nám mohol Artur prísť kedykoľvek, bez akéhokoľvek obmedzenia aj mimo rozhodnutia – každý víkend, cez prázdniny. Považoval som to za správne, Ivetka bola jeho mama. Milovala svojho syna a keď ho nevidela častejšie, tak ju to bolelo.
Keby ste sa predsa len s Arturom stretli, čo by ste mu chceli povedať?
Napríklad, aké boli posledné dni jeho maminky. Pamätám si to veľmi presne. Mali sme v pláne osláviť moje narodeniny. Chceli sme najprv s Ivetkou zájsť na večeru vo dvojici. Milovala morské plody a chceli sme ísť do skvelej reštaurácie do Průhonic. Bohužiaľ, k tomu už nedošlo, namiesto oslavy Ivetka skočila pod vlak... Mám toho však na srdci viac. Povedal by som Arturovi, že som jeho maminku nekonečne miloval a jeho som mal veľmi rád. Naozaj som ho prijal za vlastného. Nikdy som neočakával, že ma bude oslovovať tati. Chcel som mu byť kamarátom, priateľom, ku ktorému bude mať dôveru. Snažil som sa vytvoriť celok – on, jeho mama a ja. Možno by mal nejaké otázky. A ja by som mu položil jedinú otázku – prečo sa s maminkou neprišiel rozlúčiť. Na to by som chcel poznať odpoveď.
