A ako to bolo s tými výčitkami, že ste na ňu zlý?
To, že sa vyjadrila, že som na ňu zlý, bolo preto, že som ju nachytal, ako si za mojím chrbtom kúpila alkohol. Skryla si ho. Keď som to zistil, riešil som to. Nie, že by som jej ublížil, Ivetku som v živote neudrel. Nenadával som jej, len som zvýšil hlas a fľašu som jej vzal, alkohol vylial do umývadla a fľašku som vyhodil.
Kým ste s Ivetou žili pod jednou strechou, zdalo sa, že máte dobrý vzťah s jej synom Arturom. Po jej smrti váš vzťah ochladol, vlastne odvtedy nie ste v kontakte. Čím si to vysvetľujete?
Na to nedokážem odpovedať. Je to pre mňa rovnaká otázka, ako tá, prečo sa Ivetka nezmierila so sestrou Ivanou. Tragédia sa stala asi tri dni predtým, ako mal k nám prísť Artur. Mal u nás zostať asi päť dní. Lenže stalo sa to, čo sa stalo, a Artur sa vtedy odmlčal. Chcel som ho kontaktovať, ale zistil som, že si zmenil číslo. Aj keď som sa snažil, nepodarilo sa mi s ním spojiť. Samozrejme, že ma to mrzelo, pretože keď bol s nami doma v Uhříněvsi, rozumel som si s ním. Som pyšný na to, že občas prišiel za mnou a zveril sa mi s vecami, ktoré nepovedal ani mame. O to viac ma mrzelo, že sa potom uzavrel, nespojil sa so mnou, neprišiel na pohreb... Nemilo ma prekvapilo, keď ho novinári v deň pohrebu odfotili so slúchadlami v ušiach, ako ide do školy. Myslím si, že keď synovi zomrie maminka, správa sa ináč.
Ako?
Buď mal zostať doma s otcom a v súkromí prejaviť bolesť, alebo mal prísť do krematória, kde by sa s maminkou naposledy rozlúčil. To sa, bohužiaľ, nestalo a to je to, čo mu zazlievam. Že premárnil tento kritický deň. Dodnes ma nekontaktoval. Možno mu to zakázal otec, ale Ladislav Štaidl, žiaľ, medzi nami už vyše roka nie je a Artur stále mlčí.
