Dá sa s dieťaťom-agresorom ešte pracovať, aby svoje správanie zmenilo?
Som o tom presvedčený. Počul som vyjadrenie niektorých svojich kolegov odborníkov, ktorí hovoria, že tá náprava bude veľmi náročná. Ja som presvedčený o tom, že tie deti potrebujú odbornú pomoc. A ak dostanú naozaj profesionálnu pomoc a všetci tí, ktorí sú zapojení, urobia dobre svoju prácu, tak deti naozaj majú šancu prinášať v budúcnosti hodnoty.
Všetci sa pozeráme len na deti, lebo deti boli aktérmi. Čo to však hovorí dospelým, spoločnosti, štátu, škole, rodine?
Páči sa mi, že ste povedali, že sa pozeráme na deti. Ja som mal pocit, že sa nepozeráme na deti. Že sa tá spoločnosť na sociálnych sieťach pozerá na niečo. Ako keby tí dospelí zabúdali, že hovoríme o deťoch. Hovorí to o tom, že ako spoločnosť máme na čom pracovať. Hovorí to o tom, že nemáme dostatočné systémy, ktoré dokážu tie deti ochrániť.
Nemáme dostatočné systémy, ako tomu predchádzať. Máme tu obrovské množstvo rôznych programov, preventívnych nástrojov, ale v zásade nepočúvame potreby mladých ľudí a neberieme ich dostatočne vážne. Ako dospelí tie ich názory, pripomienky často zľahčujeme a nemáme ani čas ich vnímať.
Kde robia rodičia chyby?
My sa na linkách pomoci stretávame s tým, že rodičia sa detí opýtajú, čo bolo v škole, a v podstate očakávajú a vedia, že príde jednoslovná odpoveď. Dospelí nemajú priestor a často ani nevedia, ako sa tým svojim deťom priblížiť tak, aby sa dozvedeli o tom, s kým sa stretli, čo pekné zažili, čo ich dnes napríklad potešilo.
Toto by mali byť tie otázky, ktoré by sme si v rodinách mali klásť, najmä v tomto veku, od tých 12 do 15 rokov určite. Dať tým svojim deťom najavo, že sú v bezpečí. Aj keď vám nepovedia všetko, lebo naozaj z pohľadu vývinovej psychológie by vám ani nemali všetko povedať, nemali by vás všade pustiť. Ale deti potrebujú mať istotu v tom, že nech sa udeje čokoľvek, tak vy ako dospelí pri nich stojíte a budete ich ľúbiť a podporíte ich.
