Je október a vy po desiatich mesiacoch opäť pracujete na svojej klinike. Čo to pre vás znamená?
Posledný rok nazývam rokom mojich katakliziem. Celé mesiace, keď som nepracoval, som sníval o tom, že by som sa raz mohol vrátiť do práce. Viete, robím 55 rokov na tom istom pracovisku a v tom istom odbore. Je to nádherná práca a milujem ju. Tak ako mnoho mojich kolegov, neberiem ju ako zamestnanie, ale ako poslanie. Preto som veľmi rád využil možnosť, že sa môžem vrátiť na svoje pôvodné pracovisko. Je to pre mňa obrovské povzbudenie do života. Keďže mám amputovanú nohu, nie je jednoduché urobiť tých 80 - 100 krokov, aby som došiel do pracovne.
Ako senior, navyše diabetik patríte do rizikovej skupiny. Nebojíte sa nákazy koronavírusom?
Skutočne som vo vyššom seniorskom veku a považujem to za obrovské nebezpečenstvo. Nie osobne pre mňa, ale pre celú spoločnosť, pre celú Európu, pre celý svet. Koronavírus je naozaj agresívne ochorenie a zbytočne ho niekto porovnáva s banálnou chrípkou. Koronavírus je omnoho agresívnejší, omnoho nebezpečnejší a prudkosť jeho šírenia je oveľa väčšia. Samozrejme, obávam sa rovnako ako všetci normálni ľudia, ktorí nespochybňujú určité opatrenia, akými sú nosenie rúšok, umývanie a dezinfikovanie rúk či dodržiavanie istej vzdialenosti. Isteže, pacienta nemôžem vyšetrovať z dvojmetrovej vzdialenosti, ale hovorím o bežných situáciách.
Čo vravíte na to, že mnoho ľudí sa proti opatreniam búri?
Veľmi odsudzujem ľudí, ktorí spochybňujú existenciu koronavírusu, ktorí spochybňujú nosenie rúšok, a veľmi tvrdo ich kritizujem. Opatrenia, ktoré sa zavádzajú, považujem za dobré. Vymýšľajú ich odborníci, ktorí rozumejú situácii, a kritizujú ich, žiaľbohu, laici.
Nielen laici, veď aj medzi lekármi nepanuje rovnaký názor na pandémiu a s ňou súvisiace opatrenia. Sú medzi nimi viaceré zvučné mená – spomeniem len profesora Viliama Fischera či doktora Igora Bukovského.
Nestotožňujem sa s názorom týchto dvoch menovaných pánov, ale aj ďalších lekárov u nás aj v Česku. Považujem to za nedobré, najmä preto, že veľká časť národa verí týmto renomovaným lekárom, z ktorých jeden je kardiochirurg a druhý dietológ. Ľudia si povedia, že však aj títo povedali, že to nie je také závažné... V národe to môže vyvolať určitú nedisciplinovanosť, lebo ľudia veria odborníkom, ktorí sú síce lekári, no nie sú epidemiológovia. Hoci nespochybňujem, že epidemiológii rozumejú. Osobne som za dodržiavanie prísnych opatrení. To, že sa objavujú takéto, s odpustením, hoaxy, je nebezpečné pre život ľudí v našej krajine.
Čo bolo pre vás ťažšie – popasovať sa so zdravotnými ťažkosťami alebo čeliť obvineniam z obťažovania pacientok?
Každá z týchto nepríjemností vyvolávala vo mne nedobré pocity. A nielen vo mne, aj v členoch mojej rodiny. Čo sa týka môjho „sexuálneho predátorstva“, ako to niektorí označili, považujem to za snahu o lynč. Veľmi tvrdo som to vysvetlil a myslím si, že tých tisíc podporných mailov, ktoré som dostal a ktoré odsudzovali tieto útoky na moju osobu, mi veľmi pomohlo. Po amputácii som bol vo vážnom stave, zmenil sa mi život a nemal som viac predstavu o ďalšom žití. Ale vďaka mojej manželke Katke, ktorá obetavo každý deň chodila za mnou do nemocnice, vďaka mojim deťom a vnúčatám a aj vďaka pobytu v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej som sa dal dohromady a opäť som mal chuť žiť.
