V uliciach sa strieľalo, vyhasli životy nevinných. Veľký sen Slovákov a Čechov o socializme s ľudskou tvárou sa rozplynul. Osudný deň pred polstoročím poznačil životy celej generácie, ktorá verila, že aj v socialistickom Československu môže zavládnuť sloboda a spravodlivosť. Na osudné chvíle invázie spomínali pre Nový Čas známe osobnosti.
Vyhnali ma z kasární
Oldo Hlaváček (84), herec
Pred päťdesiatimi rokmi mal herec Oldo Hlaváček 34 rokov a na augustové udalosti si dobre pamätá. „V to augustové ráno nás s manželkou zobudil sused. O päť minút sme boli pred panelákom a po prvý raz sme hľadeli na kopy vrčiaceho, besniaceho železa. Tanky sa plazili ulicami Bratislavy ako krvilačné slimáky s kovovými tykadlami. Lenže práve na tento deň ma vojenská správa predvolala na manévre. Nevedel som sa z tej situácie vysomáriť: Ja a stovky tankov na manévre? Rozkaz je rozkaz! Sadol som na bicykel a poďho! Pomedzi tanky som sa prekľučkoval pred hlavnú bránu kasární. Zamknuté! Zazvonil som. Keď slovenský vojak vykukol zo strážnice a počul, prečo som prišiel - zakričal: ,Zmizni lebo v najlepšom prípade prídeš len o bicykel!´ Až u nás na prašiaku som sa prestal triasť,“ dodáva.
Vysielali sme, aj keď na nás mierili samopalmi!
Dana Hermannová (87), bývalá hlásateľka spravodajstva
Kedysi patrila k známym tváram Slovenskej televízie. Do roku 1966 robila programovú hlásateľku, potom ju vedenie preradilo na spravodajstvo do Televíznych novín. A tam ju zastihol aj august 1968. „Ráno 21. augusta som si zapla televíziu a počula som kolegyňu z Česka Kamilu Moučkovú, ako hlási, že nás prepadli vojská Varšavskej zmluvy. Bol to strašný šok. Utekala som do televízie na Námestie SNP. Stretla som sa tam s režisérom, kameramanom, technikom a začali sme vysielať. Vysielali sme dve hodiny, potom nás našli ruskí vojaci. Namierili na nás samopaly a museli sme odísť. Ani neviem, ako som prešla cez námestie. Pamätám si, že niektorí boli prekvapení, že ešte žijem, pretože kamera zachytila, ako na nás mieria samopalmi,“ spomína pani Dana na hrozné zážitky.
„Na druhý deň sa k nám pridali aj kolegovia Jarka Košťová († 81) a Dušan Polák († 81). Vysielali sme ešte desať dní z rôznych utajených miest, napríklad z televíznych garáží alebo z rozostavaných budov, a informovali ľudí, čo sa deje. Vedeli sme, že to, čo robíme, je nebezpečné a mali sme aj strach. Potom nám však dovolili vrátiť sa do televízie, ale už nastal proces normalizácie a hlásiť som mala iba také správy, ako im vyhovovali. A to mi po vôli nebolo. Keďže som nebola ochotná zo svojho názoru ustúpiť, dali mi okamžitú výpoveď,“ dodáva Hermannová.
Do vojakov sme hádzali tehly
Viktor Beránek (67), chatár z Chaty pod Rysmi
Mal krásnych 17 rokov, bol zaľúbený a vôbec nevnímal spoločenskú realitu. „Ráno 21. 8. ma zobudila vydesená mama, že bude vojna a nech si idem rýchlo do Popradu kúpiť nohavice, kým platia peniaze. Dodnes neviem, prečo nohavice. Prišiel som na námestie a tam už bolo veľa ľudí. Na nohavice som hneď zabudol. Veľmi pomaly sa tam tiahla kolóna vojenských áut, nemohli sa dostať cez dav. Niektoré už mali prepichnuté gumy. S vojakmi ľudia diskutovali, no tí boli nervózni a vydesení... Krížom cez námestie boli odstavené nákladiaky a žeriav. Rusi zrejme poslali tank a dva obrnené transportéry, aby ich odpratali. Na začiatku námestia pri krčme Alfonz sa tank nevošiel vedľa stojacich áut v kolóne, tak odrazil kus budovy. Nejaký chlap sa pred neho postavil, roztrhal si košeľu a tank do neho narážal. Neviem, ako to dopadlo, nemohol som sa na to dívať. Ľudia odniekiaľ zobrali hasičský hák a snažili sa ním preraziť sudy s naftou, ktoré boli na tanku. To som sa už pridal aj ja. Nebolo jednoduché sudy prebiť, ale podarilo sa. Niekto tam potom bežal aj so zapálenými novinami. Ja som sa snažil pridať k ľuďom, čo z lešenia hádzali tehly a kamene na vojenské autá. Vojak z obrneného transportéra otvoril poklop a vystrčil hlavu. Okamžite ho zasiahla tehla a padol dovnútra. Vzápätí vyšla dávka z guľometu a všetci na námestí si okamžite ľahli. Mne sa to zdalo málo hrdinské, tak som ostal stáť. Videl som ako guľka zasiahla človeka do brucha a niekoľkých do nôh. Vtom ma niekto strhol na zem. Kolóna sa pohla smerom na Svit a dva dni sa nezastavila. Vlastne sa nezastavila 24 rokov. Nikdy som sa s tým nezmieril, ako nás znásilnili a nakoniec som kvôli tomu odišiel hore do hôr. No myslím si, že aj tak sme vyhrali, lebo to, čo nám Rusi vtedy urobili, sa im vypomstilo.“
Ocitol som sa pár metrov od streľby
Ivan Letko (83), herec
„Dozvedel som sa to až ráno z rádia. Bývali sme s rodinou v Bratislave na Pošni (mestská časť Ružinov). Chcel som vedieť, čo sa deje v meste, a tak som sa tam vybral. Práve som prechádzal Kamenným námestím, keď ruskí vojaci spustili streľbu na nemocnicu Milosrdní bratia. Ľudia boli zhrození, nervózni, bolo to šialenstvo, všetci sa báli, čo sa bude diať. Stretol som sa s mnohými známymi, napríklad s Karolom Polákom, s ktorým sme si povedali, že nejako musíme vydržať... Moja bývalá manželka mala 22. augusta narodeniny a 21. jej prišli brat s mojou švagrinou gratulovať. Ako darček jej doniesli štangľu salámy, lebo sa rozchýrilo, že nebude čo jesť. Obchody boli už prázdne a väčšinou pozatvárané. Bol to nezvyčajný darček, ale vtedy veľmi praktický,“ spomína dnes už so smiechom. „A tiež si pamätám, ako manželka dávala periny von na balkón vetrať a naša dcérka Hanka, ktorá mala vtedy desať rokov, kričala: Mama, nedávaj tie periny von, lebo nám ich rozstrieľajú!“
137 OBETÍ OKUPÁCIE
- Podľa historikov si okupácia do konca roku 1968 v bývalom Československu vyžiadala životy 137 obetí, z toho na Slovensku 30.
- Ťažko zranených bolo približne 500 ľudí.
- Podľa informácie Ministerstva vnútra SR bolo u nás po roku 1990 odškodnených 162 ľudí sumou takmer 331-tisíc €.
