Spomeniete si, koľkokrát ste vy boli v nemocnici? Tej naozajstnej, nie seriálovej...
E. Horváth: Prvýkrát som tam bol už ako trojročné dieťa so šarlachom. Ako šesťročný som mal pruh, ktorý som dostal na javisku. Tretíkrát to bol opäť pruh niekedy po šesťdesiatke a moje rozhodnutie je také, že to bolo naposledy. (smiech) Nemocnicu a lekárov mám rád, napríklad aj Ferkovu manželku, na popremiérových posedeniach.
F. Kovár: Z pionierskeho tábora v Kysaku ma do nemocnice odviezli so šarlachom a z Valašského Meziříčí ma brali s nejakou podobnou chorobou. Potom som mal ešte zlomenú nohu, odstraňovali mi mandle, vymieňali mi kĺby... A dúfam, že to tiež už bolo naposledy.
A ako sa vám páči a funguje v seriálovej Nemocnici?
E. Horváth: Nastúpil som do rozbehnutého rýchlika a musím povedať, že moja postava ma mimoriadne oslovila scenáristicky. Je to zaujímavý charakter človeka, ktorý pokiaľ nemá naplnené všetky sféry v živote, tak je zle. Práve Ferkova postava povedala na margo tej mojej niečo v štýle: „Ty nás všetkých ponižuješ, ale v podstate nás potrebuješ, lebo sme tvoja jediná rodina.“
F. Kovár: Moja postava je citlivejšia. (smiech) Som veľmi rád aj preto, že scenáristi píšu tieto naše postavy spôsobom, že to vyvoláva humor, akoby sme vyrovnávali všetko to dramatické, čo sa tam deje. A som teda najmä rád, že hrám spolu s Emilom, lebo sme spolupútnikmi dlhé roky.
E. Horváth: A, mimochodom, ani jedna scéna nie je napísaná tak, že by sme sa rozprávali o platoch, takže pravdepodobne sú títo naši doktori aj slušne platení. Aj keď len fiktívne. (smiech)
