Ak by ste mali tú moc, ako by ste odmenili slovenských lekárov?
E. Horváth: To vôbec neviem posúdiť, ale myslím si, že je to veľmi náročné štúdium, ktoré sa musí obnovovať, a predovšetkým tam ide o zdravie a záchranu ľudského života. Mám taký pocit, že lekári u nás nie sú ani spoločensky docenení.
Aj ste sa niečo v seriáli podučili? Dokázali by ste zachrániť život?
E. Horváth: Viete čo? Nie. Keď som končil gymnázium, mal som vyhliadnuté tri školy, na ktorých som chcel študovať: Filmovú akadémiu múzických umení v Prahe, medicínu a herectvo. Mám takú skúsenosť... S martinským divadlom sme boli na zájazde a náš šofér zrazil dievčatko. Zrazu sme na prednom skle uvideli nejakú bábiku, ktorá vyletela. Dievčatko padlo na asfalt, šofér sklonil hlavu, otvoril dvere a je zaujímavé, že všetci utekali do poľa. Ocitol som sa tam s jedným kolegom, s ktorým sme mali tú odvahu a bezradne sme stáli. Zrazu prišiel na trabante nejaký človek, ten sa jej hneď ujal, naložil ju do svojho auta a odišiel s ňou. Večer sme hrali predstavenie a ten človek na ňom bol. Keď som zišiel z javiska, hovorí mi: „Pán Horváth, zachránili sme ju. Už je po operácii, je to dobré.“ Chcem povedať, že ja som síce neutiekol do poľa, no len som bezradne stál a ten človek konal. Nebol by som dobrý lekár.
F. Kovár: Moja manželka aj syn sú lekári, často, keď rozprávajú o svojej práci, počúvam ich. Veľmi zaujímavá je dnes neinvazívna chirurgia, všetky tie posuny medicíny. Toto na mňa pôsobí asi tak, ako keď sa ako divák pozerám na olympiádu a vidím fantastické športové výkony. Lekár dokáže absolvovať osem- či desaťhodinovú operáciu, to je nadľudský a doslova športový výkon. Máme priateľa, ktorý bol traumatológ-chirurg, dnes má veľké problémy so srdcom, s nohami, lebo obetoval všetko medicíne. Ja skladám skutočne klobúk pred lekármi, ktorí celú svoju hodnotu obetujú svojim pacientom.
