Jedným z tých, ktorým poskytol rozhovor, bol redaktor Rádia Twist Karol Lovaš. Dnes je Lovaš kňazom a pôsobí v kláštore rádu Premon-štrátov v českom Želive. Ako si spomína na rok 1998 a stretnutia s mužom, ktorý výrazne ovplyvnil smerovanie Československa po roku 1968?
V roku 1998 ste robili s Vasiľom Biľakom rozhovor. Čím vás tento človek prekvapil?
- Navštevoval som ho pravidelne asi pol roka. Každú stredu sme spolu sedávali v jeho obývačke. On rozprával a ja som počúval. Pamätám si, že vždy, keď odišiel, nemohol som sa vynadívať na Picassovu holubicu mieru, ktorú mal zavesenú na stene, hneď vedľa Panny Márie s Ježiškom.
Dostal ju ako dar od Pabla Picassa – tiež zanieteného komunistu. Vtedy ma asi najviac na Biľakovi zaujal práve Picasso. Dnes, po rokoch, môžem povedať, že to, čo ma na oboch fascinovalo, bola viera, ktorú mali. Keby som ja veril v Boha tak, ako oni dvaja verili svojim ideálom, mohol by som o sebe povedať, že som naozaj veriaci.
Ako ste ho počas rozhovoru vnímali? Mali ste pocit, že by niečo ľutoval?
- Pri hodnotení osoby Vasiľa Biľaka treba postupovať vecne. Vecné je to, že celý svoj život bránil socializmus, čo bolo pred rokom 1989 aj súčasťou ústavy. Odsúdiť ho podľa dnešných zákonov bolo viac-menej nemožné. Vasiľ Biľak nespáchal zločiny proti ľudskosti. Súdili a odsúdili by ho medzinárodné organizácie.
Toľko fakty. Všetko ostatné sú emócie podfarbené základnou neznalosťou dejín a práva. Vasiľ Biľak nepodliehal emóciám. Spomínam si na jednu jedinú. Podával mi vysvedčenie z krajčírskeho učenia a pritom sa smial. Ľudia totiž o ňom celé roky hovorili, že mal na vysvedčení napísané: Nepúšťať na saká!
- Predpokladám, že ani najväčší kritici Vasiľa Biľaka neveria tomu, že vojská Varšavskej zmluvy obsadili Československo na základe intervencie jedného človeka. Svet bol rozdelený. Nám, žiaľ, pripadla časť, ktorá nám pripadla, a nevybrali sme si ju dobrovoľne.
Spojené štáty aj Sovietsky zväz dôrazne kontrolovali a strážili sféry svojho vplyvu. Toľko skloňovaný „pozývací list“ je v tomto kontexte iba nepatrnou epizódou. Mimochodom, Sovieti intervenciu konzultovali aj s vtedajším americkým prezidentom. A Johnson ju vzal na vedomie.
Nikdy sa verejne neospravedlnil. Prečo?
- Ja nie som hovorcom Vasiľa Biľaka. Asi preto, lebo necítil vinu. Pocit viny a neviny je subjektívna záležitosť. Ide o niečo iné ako v prípade súdu a odsúdenia.
Na facebooku ste napísali, že vás v živote veľa naučil. Čomu konkrétne?
- Múdry človek sa dokáže v živote naučiť nielen od múdreho. Len hlupáci sa všetkému divia, až sú z toho obyčajne diví. Vasiľ Biľak ma ako jeden z prvých paradoxne naučil viere, vernosti a tomu, že svet nie je čiernobiely.
Spomínate tam aj nejaké proroctvo. O čom hovoríte?
- V knihe Náš Boh nosí zásteru pripomínam predpoveď Vasiľa Biľaka, ktorú urobil ešte v roku 1999. Jej podstatou je návrat socializmu. Zakaždým, keď si jeho slová prečítam, mrazí ma z nich.
A najmä z toho, že naplno žijeme to, čo nám tento starec predpovedal na konci dvadsiateho storočia. Nastupujúci socializmus v Európe a dlhodobé volebné preferencie na Slovensku sú dôkazom, že kus Biľaka žije v každom z nás.
Na tomto svete sa Biľak spravodlivosti nedočkal. Myslíte, že ho dobehne teraz?
- Každý človek je mozaika. Poznáme niekoľko kamienkov a myslíme si, že vieme pravdu o človeku. Len Boh pozná všetky kamienky. A preto iba jemu prináleží pravda o človeku. Celá pravda o celom človeku. My vidíme alkoholika, ale Boh vie, prečo pije. My vidíme narkomana, ale Boh vie, prečo droguje. My súdime Vasiľa Biľaka, ale Boh ho pozná.
