Život 39-ročnej Ukrajinky Anny, ktorá je jednou z prvých, komu podali pomocnú ruku Nemocnica AGEL Zvolen spolu s mestom, sa kvôli konfliktu na Ukrajine navždy zmenil. Anna pred vojnou pracovala ako učiteľka angličtiny a zahraničnej literatúry pre deti na prvom stupni základnej školy. ,,Prvé útoky na nás začali vo štvrtok, o 6 hodine ráno. Môj muž rozhodol, že dieťa toto nemôže vidieť, a tak sme sa rozhodli ešte v ten deň odísť na Slovensko. Tri mesiace dozadu naša dcéra pricestovala práve sem, kde pracuje vo zvolenskej nemocnici a krátko pred vypuknutím vojny sme sa ju chystali ísť na Slovensko navštíviť,“ hovorí pre AGEL SK so slzami v očiach Anna.
Cesta na Slovensko nebola jednoduchá. ,,Hneď, ako sa vojna začala, muž povedal, že on nás odvezie, ale on ostane doma, lebo nám tam zostali rodičia, rodina, dom, navyše bola vyhlásená mobilizácia pre mužov do 60 rokov. Precestovali sme 600 km do Ľvova, potom sme 20 km išli pešo so synom. Vládol tam chaos, ľudia kričali, strkali sa, plakali, všetci sa báli, mali nervy. Môj syn štyri dni nespal, snažili sme sa dostať do akéhokoľvek auta, potom sme sa dostali do autobusu, kde bolo vyše 100 ľudí, väčšinou sme stáli, ale chvalabohu, dostali sme sa až na poľskú hranicu. Tam sme sa konečne napili a najedli, pýtali sa nás, kam smerujeme,“ uvádza Anna v rozhovore pre AGEL SK.
Dostali sa až do Zvolena. Dcéra Katka je zdravotná sestra, na Slovensku však potrebuje nostrifikačné skúšky, preto zatiaľ v nemocnici len vypomáha a učí sa po slovensky. Prvé dni boli vo Zvolene pre Annu a jej syna emocionálne veľmi ťažké, miešali sa pocity obrovskej vďaky a obáv.
,,My máme na Ukrajine svoj dom s veľkou záhradou, jablkovým sadom a kompletným vybavením, tam bývajú aj rodičia, manžel tam má svoje podnikanie. Môj muž musel zostať na Ukrajine brániť vlasť, stali sa dobrovoľníkmi pri obrane dediny. Dom zatiaľ existuje, avšak každou hodinou sa situácia môže meniť, nevieme, či dom ešte stojí. Manžel bojuje s ostatnými, snažia sa, aby tanky nemohli prejsť, dostali zbrane, pomáhali im vojaci, každý, kto môže, pomáha. Môj muž je hrdý, že môže brániť svoju krajinu, robí to s odhodlaním a hrdosťou, pomáha, čo mu sily stačia. Všetky možnosti dostať sa domov však skončili, nie je to možné, ľudí nikam nepúšťajú, nelietajú lietadlá. Tam u nás je veľmi veľa mostov, tie sú všetky zničené, ľudia sú izolovaní,“ približuje strašnú realitu Anna.
Nehodlá však sedieť so založenými rukami a len pasívne prijímať pomoc. ,,Pracujem viac ako 20 rokov, nie je pre mňa komfortné len tak sedieť.“ Je možné, že Anna bude učiť ukrajinské deti na Slovensku. ,,Som veľmi rada, že moje deti už žijú v bezpečí, máme kde bývať, máme teplo, dostatok jedla. Som šťastná, že sa nemusíme skrývať v úkrytoch, že moje deti nepočujú, ako vybuchujú bomby, lietajú rakety, lietadlá, ako sa ozývajú sirény. Som šťastná, že sme na Slovensku, ale moja duša a srdce ma bolí, lebo tam na Ukrajine mám známych, kamarátov, rodinu, emocionálne som rozpoltená, každý deň na to myslím. Moja rodina zostala doma, chceli sme zobrať so sebou aj rodičov, ale môj svokor má ťažko choré srdce a je po operácií a mama sa bála, že takú cestu nezvládne, tak zostali doma. Mám ešte sestru, tá žije v Dnepri, veľa príbuzných mám po celej Ukrajine,“ utiera si slzy mladá žena.
