Ten je v reálnom živote príjemný sympaťák, extrovert s riadnym nábojom energie v tele aj v duši. Napokon, mnohé o sebe prezradil vo veľmi osobnom rozhovore pre Nový Čas Nedeľa.
Po postave lekára v seriáli Kukučka a role záchranára Dana v Sestričkách prišla televízna úloha milého podvodníka s dobrým srdcom. Potešili ste sa zmene?
Ponuka prišla v čase po dvoch covidových rokoch. Takmer počas celej pandémie som bol bez roboty, a tak som sa veľmi rád chopil príležitosti. V divadle som permanentne hrával sociopatov, agresorov, manipulátorov a zlomené duše. Odkedy robím pre televíziu, hrám kladné postavy. Teší ma, že postava, ktorú hrám vo Svätom Maxovi, je niečo medzi tým. Ani - ani. Robo sa konaním pohybuje na akomsi etickom lane, čo ma bavilo. Nehovoriac o tom, že mi tvorcovia dovolili robiť si to trošku aj podľa seba, napríklad nechať si prízvuk. Herecky a osobnostne mi táto postava vyhovuje. Totiž, mám pocit, že mne tí „klaďasi“ nejdú až tak dobre! (smiech) Oveľa komfortnejšie sa cítim v niečom, čo nie je štandard, čo nie je sivý priemer.
Váš dedo, herec Štefan Kvietik (87), znázorňoval vždy výrazné, pritom žánrovo rozmanité role. Takže túžite po niečom takom?
Výborné bolo, že vtedy mali herci väčší priestor, najmä viacej času. A to je veľká vec. Ľudia si neuvedomujú v akej rýchlosti sa nakrúcajú mnohé dnešné denné seriály, ale aj niektoré filmy. To nie je ako keď dedo točil napríklad Medenú vežu. To sa nedá ani len prirovnať. Vtedy si bolo najmä z čoho vyberať. Teraz je tu toľko hercov, treba brať, čo príde.
Je rozdiel robiť desaťdielny seriál a seriál, ktorý ide na obrazovkách päť rokov...
Samozrejme. Napríklad pri nakrúcaní Svätého Maxa sme mali na jeden natáčací deň sedem-osem obrazov, naproti tomu v Oteckoch niekedy aj dvadsať. To je gigantický rozdiel. Nedá sa to úplne porovnávať, pretože Oteckovia sú denný seriál a vyrábajú sa prevažne v ateliéri. Zatiaľ čo Svätý Max sa nakrúca v reálnych priestoroch, na rôznych miestach, čo je nielen podstatne časovo náročnejšie.
Čím vás presvedčil seriál, že ste naň prikývli? Ak si teda odmyslím, že – ako vravíte – v dnešnej dobe treba brať, čo príde...
Priznám sa, že som neznaboh a strašný cynik. A na tomto seriáli ma priťahuje najmä „nadsázka“ a téma. Podvodník Max, ktorý sa vydáva za farára, sa stane súčasťou miestnej komunity. Viem, že na malom konzervatívnom Slovensku je to kontroverzné, na druhej strane to treba brať ako fikciu. Práve istý kontrast ma priťahuje. Seriál neprovokuje, ale trochu sa hrá s vizuálmi. Nejde o tradičné poňatie témy. Hoci ide o komédiu, je to zároveň trochu aj dráma. Spolu s hororom a s čiernou komédiou sú to moje najobľúbenejšie žánre. Mám rád niečo, pri čom vám príde zle, ale zároveň sa dobre zasmejete.
Spomenuli sme vášho deda Štefana Kvietika. Máte podobné názory na slovenskú umeleckú tvorbu? Často sa o divadle, televízii či filme rozprávate?
Máme identický pohľad na tieto záležitosti. Vedieme spolu nekonečné rozhovory, hoci momentálne máme celkom iné témy. Kvôli tomu, čím žijeme posledné dva roky, diskusie o umení išli trochu do úzadia. Jediné, o čom sme sa často bavili, bolo ministerstvo kultúry. Do dnešného dňa nerozumieme tomu, čo sa tam, preboha, deje. Pani ministerka Natália Milanová bola moja učiteľka na strednej škole, učila ma dejepis. Ale naozaj nechápem, čo sa stalo...
