Predsa len, vzali ste si ako herec k srdcu čosi, čo vás na dedovi fascinuje? Chceli by ste sa mu po hereckej stránke niečím podobať?
Viete, že ani nie? Úprimne, jedna jediná vec, ktorú by som rád prevzal, je dedov prejav. Ten je mi veľmi príjemný sympatický, ale nejakú konkrétnu hereckú vlastnosť, na ktorú by som sa zameriaval a chcel by som byť na tom, ako bol vtedy on, to nie. Dedo si prácu robil nad rámec kvality, spolu Karolom Machatom, Ivanom Mistríkom a s mojím najobľúbenejším hercom Ivanom Rajniakom. To boli neskutoční herci! Snažím sa robiť herectvo svojou cestou, mám svoj štýl. Často sa kvôli tomu dostaneme s dedom do argumentačnej debaty, ale ostávame každý sám sebou. Tak ako on vtedy, tak ja dnes.
Legendou sa človek nestáva zo dňa na deň. K statusu legendy musí herec dozrieť. Ste dnes tam, kde bol on, keď mal tridsať?
Neviem konkrétne, čo robil dedo v tridsiatke! (smiech) Akurát si myslím, že kultúrne zázemie je markantne odlišné od toho, čo bolo kedysi. Už len keď si vezmeme pondelkové televízne inscenácie, ktoré sa vysielali každý týždeň. Týždeň sa skúšalo, potom išli naživo... Bola to neskutočná práca sa s kamerou – zoom na oči, potom rýchlo zmeniť mejkap a z postavy bol zrazu starý človek... Keď sa na to pozeráme dnes, je to očividné. Ale bola to klasika. Tie časy sa však nedajú porovnávať s dneškom. Teraz sme v dobe sociálnych sietí, decká fungujú na dvadsaťsekundových klipoch. Kultúra sa strašným spôsobom zmenila. Tu už často nejde o umenie, o to, aby niečo človeka zasiahlo, zanechalo stopu. Nehovorím, že vo všetkom, lebo objektívne to nie je pravda, ale ten mainstream je dnes o tomto.
Je to takto dobré?
Viem, že aj dnes máme na Slovensku množstvo skvelých hercov, enormne kvalitných hráčov, ktorí by vedeli zahrať stokrát viacej, než majú príležitosť ukázať a boli by famózni v tých postavách. Akurát, aktuálne žijeme na niekoľkých princípoch – na menách, kto predáva a nie, čo ideme predávať. To sú veci, ktoré ma zasahujú. Na druhej strane, nežijem v bubline a viem, že je to biznis a na konci toho všetkého sú čísla.
Nie je to frustrujúce, ak nemôže umelec ukázať, čo v ňom je a musí sa prispôsobiť tomu, čo od neho chcú tvorcovia? Keď musí podliezať latku?
Aby sme sa pochopili – ja naozaj nie som človek enormne zameraný na retro. Nie som zasadnutý na minulosť. To vôbec nie. Naopak, čo sa týka filmovej alebo televíznej tvorby som otvorený novým veciam. Ale pripadá mi totálne absurdné, že zomrie národný umelec Karol Machata, ktorý pre tento národ čosi urobil, no ľudí viac zaujíma niekto z reality show. To je pre mňa nepochopiteľné a mozog mi doslova lezie z uší! Takže áno, občas to je frustrujúce.
