Narodili ste sa v čase pred druhou svetovou vojnou. Ako si spomínate na svoje detstvo?
Moja najstaršia spomienka je, keď Hitler prepadol Poľsko. Mal som tri roky a boli sme s otcom pri rybníku. Otec mi hovoril: „Pozri, vidíš, koľko lietadiel? To Hitler letí na Poľsko.“ Ja som si predstavoval, že ten Hitler tam skutočne sedí. Detstvo som prežil za protektorátu Čechy a Morava.
S odstupom času negatívne zážitky postupne vytesňujeme. Máte tendenciu pamätať si len to dobré? Ako to poznačilo početné filmové scenáre, pod ktoré ste sa podpísali?
Vo filmoch mám úzkosť z toho, že otec každý večer počúval cudzí rozhlas s uchom priloženým na rádiu. Na rádiu bola ceduľka - počúvanie cudzieho rozhlasu trestá sa aj smrťou! Nikde som nemohol povedať, že otec počúva Londýn, Moskvu, Hlas Ameriky alebo letecké poplachy. Zároveň si z detstva dôverne pamätám okamihy, keď sme si museli zobrať len pár vecí a v noci sme sa utekali schovať do betónového krytu elektrárne. Čakali sme, kedy bude koniec poplachu, a dúfali, že nás to nezasiahne. V tých časoch sme sa doma rozprávali ináč ako na verejnosti. V triede nám visel na stene nacistický pohlavár a už ako deti sme vedeli, že nie je dobrý, ale nemohli sme o tom hovoriť nahlas.
Je čas adventu a práve Vianoce majú najväčšie čaro, keď sú v rodine deti. Ako vyzerali Vianoce vášho detstva?
Keď som ešte veril na Ježiška, na Vianoce som sa vždy veľmi tešil a napäto čakal, kedy zazvoní. Rodičia sa to vždy snažili zaonačiť, aby to bolo v čase, keď nebudeme pri stromčeku. Veľmi dlho som si želal dostať niečo živé. A moji rodičia nechceli mať ďalšie deti, pokiaľ sa neskončí vojna. Dlho čakali, a potom s úderom posledného výstrelu sa do toho pustili. Urobili mi o desať rokov mladšiu sestričku. (Smiech) Predtým mi moje želanie splnili tak, že som dostal klietku s kanárikom. V tom čase sme bývali v Prahe, ale nakoniec sme sa museli vysťahovať, lebo to bol služobný byt a otec prišiel o prácu. Otec mi hovoril, že to bolo kvôli tomu, že odmietol hajlovať a zdraviť pravicou. Odsťahovali sme sa na vidiek, a tam mi ten kanárik uletel. Bolo to hrozné a celú noc som preplakal. Ešte jedno prekvapenie prišlo v dospelosti, keď som už žiadne veľké darčeky nečakal. Na Vianoce som si doma za závesom našiel od manželky bicykel Favorit, po ktorom som vždy túžil.
Pamätáte si ešte ten moment, keď ste prestali veriť na Ježiška?
Poviem vám o tom, že som dostal na starosti vysvetliť mojej dcére, že Ježiško nenosí darčeky, a to bol ťažký oriešok! Chodila asi do tretej triedy a jej spolužiaci a spolužiačky už v Ježiška neverili. Išiel som za ňou do detskej izby a povedal: „Hanička, je to smutné, ale musím ti to povedať. Ježiško nie je. Tie darčeky sme ti kupovali my.“ Neplakala, ale zamyslela sa a povedala: „Je to smutné, tati, ale dobre, že si mi to povedal, lebo keby si mi to nepovedal, spoliehala by som na neho a svojim deťom by som nič nekúpila.“
