Michal hovorí, že mal úplne ideálne detstvo. „Vyrastal som presne 300 metrov pod priehradným múrom Liptovskej Mary. Rodičia síce pochádzajú z Partizánskeho, ale z nejakých romantických dôvodov sa presťahovali na Liptov medzi lesy. Bývali sme v malom bytíku, až kým nás nebolo sedem súrodencov. Behali sme spolu popod priehradu a mama mala strach, že sa utopíme. Ak by vedela, čo sme tam robili, asi by ani nespávala. Bolo to dobrodružné a veľmi pokojné detstvo, lebo rodičia boli v absolútnej harmónii. Zároveň to však bola prísna výchova,“ spomína.
Doma nemali televízor
Nová tvár televíznej obrazovky má 12 súrodencov a vraví, že jeho mama chcela vždy veľa detí. „Otec je zo siedmich detí, mama z troch. Podľa mňa nechceli až tak veľa detí, ale nechali tomu voľný priebeh. Ja to už asi nestihnem dobehnúť, ale je to fantastické. Boli sme veľká partia, ktorá vždy ťahala za jeden povraz. Keď som mal sedem rokov, presťahovali sme sa do Liptovskej Osady, kde sme kúpili dom, lebo do bytu sme sa už nezmestili. Prvé dni v novej škole mi robil problémy spolužiak, ale stačilo, aby som cez prestávku zavolal bratov a bolo vybavené,“ smeje sa.
Mediálny svet ho však ako pubertiaka nelákal. „Nemali sme doma televízor, čítali sme knihy a veľa sme sa rozprávali. Prečítal som kvantum kníh a jednu dokonca predtým, ako som začal chodiť do školy. Žili sme ponorení do príbehov. To bol taký prvý vzťah k humanitným vedám a k umeniu a postupne sa môj záujem vyvíjal k novinárčine.“ Michalov starý otec bol šéfredaktorom mestského časopisu a jeho strýko je tiež novinár.
„Vynikal som v práci so slovom, miloval som písať slohy. Na gymnáziu sme mali učiteľa, ktorý vedel vlákať študentov do sveta literatúry a umenia.“ Neskôr sa rozhodol študovať žurnalistiku na vysokej škole v Bratislave. „To bol prúser. Obrovské sklamanie mladého idealistického človeka, ktorý má dobrý základ zo strednej školy a čaká, že jeho život naberie na profesionalite. Je to presný opak, mizéria a ľudia, ktorí učia, sú desiatky rokov za tým, čo by malo byť.“ So spolužiakmi už vtedy založili vlastný internetový portál, kde robili rôzne rozhovory. „Chodili sme za politikmi, bol som prvák, keď som robil rozhovor s Alojzom Hlinom, s Bélom Bugárom...“
Ťažké štúdium v Amerike
Michal si chcel aj popri škole rozšíriť obzory a dvakrát absolvoval študijný program v Amerike. „Najskôr to bola letná škola vo Washingtone. Cez deň sme pracovali v mediálnych firmách a večer sme študovali na skvelých novinárskych školách. O rok na to som išiel asi na najťažšie štúdiá v živote. Bolo to vo Philadelphii, malý súkromný vzdelávací inštitút, ktorý funguje tak, že pol roka je tam zavretých 20 mladých ľudí v jednom dome. Tam žijú a každý deň prečítajú jednu náročnú knihu, politickú filozofiu, dokonca teológiu. Musíte o nej napísať esej a tri hodiny o nej seriózne diskutovať. Bolo to perfektné, a zároveň hrozne ťažké a na hranici fyzických a psychických síl. Všetci tí ľudia, korí tam sedeli, boli lepší ako ja, výrazne o niekoľko poschodí ma intelektuálne prevyšovali. Baviť sa s nimi a počúvať ich človeka nesmierne ťahalo hore. Nikdy nemôžete zaspať na vavrínoch a vidíte latku, kam máte smerovať. Keď to skončilo, dokončil som štúdiá v Bratislave a išiel som na City University do Londýna, kde som si spravil magistra z medzinárodnej žurnalistiky,“ opisuje Michal, ktorý je tvárou novej politickej relácie Na hrane. Je trošku miernejší na politikov, s ktorými sa osobne pozná?
„Myslím, že to je naopak. Nechcel by som byť politik, ktorý má so mnou dobrý vzťah. Na tých som extrémne tvrdý a kritický, takže je to pre nich nevýhoda.“ Politika ho zaujímala už na základnej škole, dokonca sa pre ňu pobil so spolužiakom. „On bol mečiarovec a ja som bol proti. Aj v rodine sme sa o politike veľmi často a vášnivo bavili,“ spomína.
Ak si má mladý moderátor politických diskusií vyvetrať hlavu, uprednostňuje šport.
„Hrávam futbal, začína mi taká amatérska liga, sem-tam si idem zabehať, ale veľmi často chodím do prírody. Takmer každý víkend idem za našimi na Liptov do hôr. No a milujem kosenie trávy a žehlenie košieľ. Pustím si hudbu a pokojne žehlím aj dve hodiny,“ smeje sa moderátor, ktorý je čerstvo nezadaný. „Som opustený ako dieťa, skúsený ako starý človek, som surový, smutný a povrchný. Myslím, že som stratený,“ zakončuje náš rozhovor citátom od Ericha Mariu Remarquea.
