Má najvyšší stupeň demencie a posledný stupeň Alzheimerovej choroby. Dobráka od kosti, ako sa o svojom ockovi vyjadril Richard (45), zákerná choroba úplne skolila pred rokom. Vtedy sa po raňajkách postavil od stola a keby ho syn nezachytil, spadol by na zem. Odvtedy je starý pán odkázaný na pomoc druhých. Horšie je, že starostlivosť o ťažko chorého otca pripravila Richarda o prácu a od mestskej časti sa nevie domôcť opatrovateľky. Richard (45) síce ešte pred dvomi rokmi dostal zoznam zariadení, kam by svojho otca mohol umiestniť, no všade bola dlhá čakacia doba. „Okrem toho, kým otec chodil, zvykol ujsť. Priestory v tých zariadeniach boli otvorené,“ približuje situáciu starostlivý syn. Keďže u takýchto pacientov sa zhoršuje pamäť a úsudok, v starčekovom byte museli urobiť rôzne opatrenia.
„Odmontovali sme kľučky z okien a vypínali plyn. Pred rokom sa naraňajkoval, postavil, odpadol mi do náručia a odvtedy leží,“ hovorí so smútkom v hlase Richard. Starý pán mal dobré aj zlé dni, ale v konečnom štádiu ochorenia sa už všetko ťahá len v jednej rovine. „Niekedy nepovie ani pol slova, inokedy ma pozdraví alebo poďakuje. No občas, keď ho vyhreším, tak mi povie, že on môže, lebo má alzheimera,“ pousmeje sa Richard s tým, že jeho otca humor neopustil ani v tejto situácii.
Kam sa majú obrátiť?
Starček je v stave, kedy potrebuje neustálu starostlivosť a práve tu Richard narazil na problém. „Máme síce opatrovateľku, ktorá príde, aby ho okúpala, ale má aj iných pacientov a nie je možné, aby tu bola dlhšie. Stojí nás to okolo 250 € mesačne. Pri otcovi sa teda striedame s manželkou. V noci nám zatiaľ prespí sám, ale keďže padal záhadným spôsobom z postele, musí byť priviazaný,“ povzdychol si Richard. Dodal, že keď bol jeho otec mesiac v špitáli, bol agresívny a nikoho nevnímal. „Keď sa odtiaľ vrátil, videl som ten jeho spokojný pohľad, že je doma. Som však v nekonečnom kruhu starostí, pretože Devín je v nútenej správe a s opatrovateľkou nám nepomôžu. Na ošetrovné nemám nárok, lebo zarábam, len z toho by som nevyžil. Vraj sa mám obrátiť inde. Na magistráte mi zasa povedali, že miestny úrad má väčšie právomoci, než si myslím a musia to zabezpečiť,“ vysvetľuje syn, ktorého si pohadzujú od dverí k dverám.
Skúšal už aj osobného asistenta, no ten ho vyšiel na 3 500 € za dva týždne. Takúto sumu si, pochopiteľne, nemôže dovoliť. Richard tvrdí, že ak by otca umiestnil do zariadenia, musel by doplácať okolo 700 €. „Kvôli otcovi som musel pracovný pomer zmeniť na brigádnika, takže niekedy prácu mám, niekedy nie. Stáva sa, že s otcom je tak zle, že sa od neho nemôžem pohnúť a musím prácu zrušiť,“ priznáva obetavý syn. O stanovisko sme požiadali mestskú časť Devín aj magistrát, ale do našej uzávierky sa nevyjadrili.
