Hoci sa čas na nich viditeľne podpísal, manželia ich plánujú využívať na kočíkovanie či ako kolísku pre bábätko. Najprv ich však musia poupravovať.
Kantorovci sa k historickým kočíkom dostali len náhodou. „Priniesol mi ich manžel zo Švajčiarska. Získal ich na dražbe starých vecí. Vždy mi pošle fotku a ja si nejaký vyberiem,“ hovorí Michaela. A má si naozaj z čoho vyberať. „Najstarší z kočíkov je ešte z 19. storočia, predpokladám rok 1870. Chcem ho prerobiť na kolísku pre malého, keď sa narodí. Postupne chcem zreštaurovať aj ďalšie, nech sa majú deti s čím hrať a môžu kočíkovať bábiky,“ upresnila budúca viacnásobná mamička. Ako hovorí, kočíky potrebujú vyčistiť a opraviť kolesá.
„Niektoré sú drevené s plechovými plášťami. Musím tiež naolejovať ratan a pretrieť ho priesvitným lakom,“ dodala. Na ostatných bude podľa jej slov potrebné pozašívať striešky, poniklovať ich či pochrómovať. Historické kúsky však vôbec nie sú lacný špás. Za jeden zaplatili viac ako 200 eur. „Je to značka Wisa Gloria. Bola to rodinná firma založená v roku 1882. Vyrábali aj hračky pre deti,“ uzavrela Michaela.
Kočíky sú vecou prestíže
Elena Bercíková, etnologička Slovenského národného múzea
- Kočíky sa k nám postupne dostali na prelome 19. a 20. storočia. Boli prvkom mestskej kultúry, ktorý postupne prenikal do vidieckeho prostredia. Tam si ho pôvodne mohli dovoliť len tí najmajetnejší. Na kočíky sa používalo predovšetkým prútie a kombinácia kovových a pružných materiálov. Látky sa dávali vždy, no ak nebola priamo vo výbave, žena si ju tam dala došiť. Kočík bola prestížna záležitosť, vždy musel vyzerať dobre. Lepšie sa kupovali pod rukou, boli totiž overené. Tie nové boli drahé a určité typy neboli vhodné, pretože boli plytké. Socializmus kočíky sprístupnil aj širším vrstvám.
