Ústavný zákon o ochrane hotovosti, ktorý vo štvrtok schválil slovenský parlament, je postavený na súvetí, ktorého prvá časť odporuje druhej. Politici takmer naprieč celým politickým spektrom sa napriek tomu tešia, že sa im túto normu podarilo prijať. Čo na nej najviac oceňujú a prečo odborníci a ľudia od fachu nezdieľajú ich nadšenie?
Za ústavný zákon o „ochrane kešu“ hlasovalo v parlamente 111 poslancov. Okrem Demokratov a PS, ktoré má v parlamente jediného poslanca, boli za prijatie tohto zákona všetky strany a všetky boli s jeho znením spokojné. Ešte pred jeho prijatím však k pôvodnému zneniu pridali aj druhú časť vety, ktorá tej prvej odporuje.
Pôvodná formulácia znela: „Každý má právo vykonať platbu za nákup tovarov a poskytnutie služieb v hotovosti“. Poslanci k tomu na návrh Mariána Viskupiča (Saska) priklepli aj formuláciu, že „prijatie takejto platby možno odmietnuť len z primeraných alebo zo všeobecne uplatňovaných dôvodov“. Napriek rozporu sa politici z prijatého ústavného zákona veľmi tešili. „Podarili sa dnes dve skvelé veci. Pekárnička, malé parkovisko, trhovník, večierka a podobne sa sami rozhodnú, či chcú prijímať hotovosť, alebo len karty a bezkontaktné platby. Doteraz bolo povinnosťou hotovosť prijať,“ napísal šéf Sasky Richard Sulík.
E-shop na prijatie hotovosti neprinútite
Podľa poslancov, ktorých Nový Čas oslovil, si jednotlivé časti ústavného zákona neodporujú. „Uvedeným pozmeňujúcim návrhom sa riešia prípady, keď by sa subjekt mohol dožadovať úhrady v hotovosti napríklad aj od toho subjektu, ktorý na prijímanie hotovosti nie je uspôsobený. Ide napríklad aj o technické dôvody, keď napríklad predajný automat prevádzky príjemcu platby nie je uspôsobený na prijímanie hotovosti,“ vysvetľuje poslanec Sme rodina Miloš Svrček, ktorý bol jedným z predkladateľov ústavného zákona.
„Pozmeňovací návrh umožňuje obchodníkom odmietnuť prijatie hotovosti, ale len z primeraných alebo zo všeobecne uplatňovaných dôvodov, pričom presnejšie znenie upraví zákon,“ dodáva Viskupič, ktorý je autorom tohto pozmeňovacieho návrhu.
„Asi by nebolo dobré, ak by zákazník mohol nútiť e-shop prijať platbu v hotovosti. Zákon aj dnes umožňuje obchodníkom za určitých okolností odmietnuť platbu, ak budete chcieť zaplatiť napríklad 50 eur pomocou 100 kusov 50-centových mincí. Je to vyvážené znenie, ktoré garantuje občanom právo na hotovosť a zároveň nevytvára ,tyraniu hotovosti‘,“ argumentuje Viskupič.
Údiv medzi odborníkmi vyvolalo aj to, že slovenský parlament túto tému vôbec rieši. Na konšpirátorských stránkach sa už dlhšie šíria teórie o možnom zrušení hotovosti a povinnosti platiť kartou, sú to však len výmysly. „Trend prechodu na bezhotovostné platby je zrejmý a nemá zmysel mu brániť. Netreba sa však báť, že hotovosť zrušia obchodníci. Ústavná ochrana hotovosti je ochranou proti možným nápadom rušiť hotovosť zo strany Európskej centrálnej banky,“ argumentuje Viskupič. „Úplné zrušenie hotovosti v budúcnosti by podľa nášho názoru výrazne ohrozilo nízkopríjmové skupiny obyvateľstva,“ dodáva aj Svrček.
Ak by nešlo o ústavu, bolo by to zábavné
Radoslav Procházka, ústavný právnik
- Každému právu zodpovedá nejaká povinnosť na strane toho, kto má to právo zabezpečiť alebo rešpektovať. Tu sa síce zaviedlo právo, ale zároveň sa povinnosť na strane tých, ktorí by mali v praxi zaručiť jeho efektívne uplatnenie, čudesným spôsobom zredukovala tak, že v podstate neexistuje. Ak by nešlo o ústavu, bolo by to zábavné, takto to v právnom poriadku len prehlbuje zmätok.
Môžeme zrušiť hotovosť
Daniel Krakovský, Iniciatíva slovenských maloobchodníkov
- Pozmeňovací návrh o možnosti odmietnuť platbu v hotovosti absolútne znegoval ten prvotný záujem predkladateľa. Z nášho pohľadu je úplne irelevantné, či sa takéto niečo nachádza v zákone, alebo v ústave. Je dokonca možné, že na základe tohto pozmeňovacieho návrhu pristúpia viacerí malí obchodníci k tomu, že úplne zrušia hotovosť vo svojich prevádzkach. Spomína sa v tejto súvislosti príklad malých pekární alebo iných malých obchodov v oblasti gastra. My vždy vychádzame v ústrety zákazníkom, a tí sú rôzni. Toto celé vnímame ako úplne minoritný problém, ktorým sa ani nemá zmysel zaoberať.
