Za najnáročnejšiu časť svojej práce považuje napísať dejovú líniu tak, aby sa neopakovala a prišla vždy s niečím novým vrátane opisu erotických scén. Aká je jedna z najobľúbenejších slovenských spisovateliek Jana Pronská (50)?
Písať ste začali ako deväťročná. Čo vás utvrdilo v tom, že táto cesta je správna?
V mladosti som netušila, aká je cesta spisovateľa, no chcela som jediné: tvoriť, písať, vytvárať vlastné príbehy a možno jedného dňa držať v ruke svoju knihu. V tom čase som ani netušila, že sa to nakoniec stane a ja budem mať na konte viac než dve desiatky kníh. No verila som, že skôr či neskôr, možno raz, sa sny stanú realitou. Áno, táto cesta bola správna, ale nepísala som z dôvodu, aby som vydala knihu.
V 90. rokoch vydavateľstvá vydávali málo kníh, ktoré som čítala po tuctoch. Keď došli, začala som si vymýšľať svoje príbehy a nadviazala na to, čo mi bolo vlastné od detstva. Prvý raz som sa odhodlala poslať Bosorkinu dcéru do súťaže, keď som prekročila tridsiatku. Len tak, ako pokus. No to som už písala Zlatníkovu chovanicu a keď som ju dopísala, už som neváhala a poslala ju rovno do vydavateľstva ešte v ten deň, ako som ju dokončila. Našťastie to vyšlo. Zlatníkova chovanica bola prelomová – pre mňa určite, a možno i pre slovenský trh. Ujala sa, páčila sa, žiadala si ďalšie.
Označujú vás za nekorunovanú kráľovnú slovenských historických romantických príbehov. Ako vnímate toto prirovnanie?
Prvý raz sa toto prirovnanie objavilo tuším pri štvrtej či piatej knihe. Mala som vtedy zmiešané pocity. Na jednej strane to bolo nečakané a úžasné, veď komu by sa to nepáčilo! Na druhej strane som cítila neskutočnú váhu zodpovednosti nesklamať svojich čitateľov a ich očakávania. Mám za sebou dvadsaťtri kníh a moje príbehy sú nielen čítané, ale fanúšikov je neustále viac, a to v takmer všetkých vekových kategóriách. Som hrdá, že som nesklamala čitateľov, vydavateľstvo, ktoré mi dalo dôveru, a ani sama seba.
