Pre niekoho by mohlo byť bolestné, dívať sa na blízkeho, ktorého už naživo neuvidí a neobjíme.
Chápem to, aj moja žena je taká, nemohla sa na to pozerať. Ale ja som bol, naopak, za to veľmi vďačný.
V minulosti ste sa vyjadrili, že otec príliš nedbal o svoje zdravie. Myslíte si, že tu ešte mohol nejaký čas pobudnúť?
Myslím si, že otcovi zničila zdravie najmä cukrovka. Žil s ňou dvadsať rokov, každým rokom sa dávky inzulínu zvyšovali a zvyšovali. Snažil sa chodiť na prechádzky, no zdravotný stav ho ničil. Ale viete, ako to je: starého psa novým kúskom nenaučíš. Otec bol gurmán, miloval jedlo, hoci vedel, že by sa mal obmedzovať v niektorých druhoch jedál. Mal rád sladké. To je pre cukrovkára najhoršie. Všetci sme mu dohovárali, ale nič nepomohlo. Mali ste vidieť tú radosť v jeho očiach, keď sa najedol.
Za tých päť rokov, čo tu nie je, uvedomili ste si nejaký nový rozmer jeho osobnosti? Niečo nové, čo vám zanechal, nejaký vzor alebo odkaz?
Áno, najmä čo sa týka profesie. Myslím, že môžem už povedať, že som vo svojej profesii dozrel. A stále v duchu počujem jeho ponaučenie, že herec je vtedy dobrý, keď najmä veľmi dobre počúva partnerov. Naučil som sa, že herectvo sa ukáže nie vtedy, keď mám repliku a keď hrám, ale práve keď počúvam partnerov na javisku. Toto mi stále rezonuje v ušiach.
A čo ponaučenie pre bežný život, pre výchovu detí...
Jeho celoživotné krédo bolo, že rodina je na prvom mieste, a to sa snažím dodržiavať aj ja. Pre mňa sú moje deti a manželka všetkým. Keď idem na viac dní na divadelný zájazd, tak prvý deň sa možno aj trochu teším, že si oddýchnem, ale na druhý deň mi už chýbajú.
Na čo sa najviac tešíte, keď sa vraciate domov?
Že vyobjímam rodinu, sadneme si a porozprávam im, ako bolo. Starší syn s nami viac hovorí, mladší je akurát v pubertálnom veku, jeho zatiaľ až tak veľmi nezaujíma, ako som sa mal, ale to hádam príde. (úsmev)
