V rozhovore pre Nový Čas Nedeľa prezradila všeličo zo svojho súkromia, dokonca sa zverila aj s traumou z detstva! No a aký by to bol rozhovor medzi dvomi ženami, keby sme nehovorili aj o tom, po čom ženy túžia?
Tému o tom, ako si ženy plnia sny, po čom túžia, keď sa ich život náhle zmení, rozoberáte v monodráme Shirley Valentine. Prečo ste sa rozhodli práve pre toto dielo?
O tejto monodráme som vedela už veľa rokov a vždy som si hovorila, že keby som si tak raz mohla takúto hru zahrať! Zvlášť po skúsenosti s inscenáciou Leni, ktorú hrám 13 rokov. V predstavení Leni síce nehrám sama, ale po celý čas nezleziem z javiska. Mám veľmi rada výzvy, stále som o tom rozprávala, až mi raz môj partner Branko povedal: Ja ti tú inscenáciu spravím! Chopil sa toho ako producent a urobil hudbu. Scénograf Pavol Andraško mi pripravil nádhernú scénu, Katka Hollá kostýmy, réžiu mal na starosti Michal Vajdička, pre mňa najlepší režisér, aký existuje. Jednoducho fantastický tím. Naplánovali sme si skúšobné obdobie, zrazu však prišiel lockdown a všetko sa zavrelo.
V tomto bolo asi výhodou, že v predstavení hráte sama. Mohli ste skúšať aj doma, či nie? Najmä, keď producentom je váš partner Braňo Kostka.
Ako malá súkromná produkcia sme si nemohli dovoliť zabookovať si divadlo na dva mesiace na skúšanie, lebo to stojí nejaké peniaze. Takže sme celú inscenáciu skúšali u Branka v nahrávacom štúdiu. Sedeli sme s režisérom oproti sebe, delilo nás dva a pol metra. Bolo to zvláštne skúšanie, lebo Mišo Vajdička má tak trochu poker face - kamennú tvár, z ktorej človek príliš veľa neodčíta. Prosila som ho - Mišo, prosím ťa, povedz niečo, zatvár sa nejak, aby som vedela, či je to dobré, alebo je to zlé! V podstate do poslednej chvíle som nevedela, ako budú ľudia reagovať. Potom prišiel týždeň, keď sme skúšali v divadle.
Ale veď bol lockdown, divadlá boli zatvorené...
Teraz to už môžem prezradiť do novín – my sme si pozvali do Štúdia L+S päťdesiat našich kamarátov, museli nám podpísať papiere, že sú vlastne komparz pri streemovaní našej inscenácie. V hľadisku sedeli priatelia, profesori, lekári a vtedy som inscenáciu prvýkrát pred nimi odohrala. Ohlasy boli veľmi dobré, tak asi sa im to páčilo. To ma povzbudilo. O mesiac sme už hrali pre verejnosť.
Vravíte, že vás povzbudili dobré referencie od kamarátov - „komparzistov“. Takže aj ostrieľaná herečka Zdena Studenková má pred premiérou obavy, či sa bude jej výkon obecenstvu páčiť?!
Čoby nie! V takomto prípade, keď ste sama na javisku, kde vám nikto nepomôže, kde záleží aj na tom, ako budete v ten deň nastavená, je všetko veľmi riskantné. Nemôžete vedieť, ako to vypáli. Okrem toho istú úlohu hrá aj zloženie publika, ktoré sa mení. Už viem, že ak v texte spomeniem pápeža, tak v Trnave zostanú ľudia v hľadisku ticho. Chápem to, veď toľko kostolov, čo je v Trnave, nenájdete nikde inde! Alebo hovoriť otvorene o pojme ženského pohlavného orgánu v hlavnom meste je iné ako v Michalovciach. Lebo tam sa ľudia hanbia. Naopak, v Bratislave mi ľudia replikujú naspäť. Poviem príklad – zacitujem z hry: Veď ja nehovorím, že ten môj je zlý, len stojí za hovno! A z hľadiska sa ozve: Aj ten môj! (smiech) V každom mestečku, v každej dedinke sa ľudia správajú ináč práve kvôli takémuto nastaveniu.
