Dnes má veci pod kontrolou a snaží sa užívať si život so všetkým, čo jej osud nadelil. Dcéra známych rodičov, spisovateľa Ľubomíra (86) a glosátorky Oľgy (79) Feldekovcov, a mama 19-ročnej Aničky v úprimnom rozhovore prezradila niečo o svojich trápeniach, ktoré zvláda napohľad s nadhľadom.
Čo sa týka zdravia, osud vás rozhodne nešetril. K mnohým problémom sa pridružil ďalší, kvôli ktorému chodíte na injekcie do očí. A zvládate to hrdinsky?
Tridsať rokov mám diabetes. Kolísanie cukru v krvi spôsobuje v častých prípadoch upchatie a poškodenie drobných ciev, ktorými je pretkaná aj sietnica. Retinopatia nebolí, čo je zákerné, lebo o tom spočiatku neviete. Ale každý diabetik by mal chodiť, aj keď má všetko v poriadku, raz do roka na vyšetrenie očí. Aj ja chodím na pravidelné prehliadky. Ale jeden večer – práve som pozerala televíziu – sa mi zrazu niečo zjavilo pred okom. Podvedome som si naň siahla, či niečo nemám na mihalnici. Ale nič som tam nemala. Vtedy som pochopila, že vidím niečo, čo mám vo vnútri oka. Videla som akoby pred okom pavúka – čosi čierne, s tenučkými nožičkami... Zavolala som pani prednostke Ondrejkovej do zvolenskej kliniky. Oni sa špecializujú práve na retinopatiu. Bola to prasknutá cievka, ktorá zakrvácala.
Tomu, kto nezažil, čo je to pichať injekcie do oka, musí pri pomyslení na tento zákrok nabehnúť husia koža! Je to veľmi bolestivé?
Samozrejme, už len keď sa povie pichnúť ihlu do oka, znie to strašne! Tá predstava je naozaj veľmi nepríjemná. Keď to človek neabsolvoval a nevie, o čo ide, je to desivé. Ale keď som tam išla prvý raz a videla som, koľko deduškov, babičiek aj mladých ľudí sedí pred ambulanciou, rozprávajú sa, koľko injekcií už dostali do očí, tak som si povedala: preboha, hádam tu nebudem hysterčiť! Tí ľudia to toľkokrát zvládli, musím to zvládnuť aj ja. Je to takmer bezbolestné, pichajú mi to každých šesť týždňov. Podľa potreby.
Takže dá sa to prežiť...
Ale áno. Človek dostane kvapky do oka, ktoré ho znecitlivia, aby bola bolesť minimálna. Zákrok mi robili na operačnej sále, prikryli ma plachtou, na hlave sterilná čapica... Najprv mi dali akýsi „rozvieračik“ na oko, aby som ho nezavrela. Vtedy, keď dostanete injekciu, to ešte tak nebolí, ako keď aplikujú látku – to je veľmi nepríjemný tlak. Ale je to znesiteľné, no potom, keď už prestáva účinkovať anestézia v oku, tak to už začína bolieť. Najhoršie to bolo prvý raz – bolela ma hlava, oko, ale keď už viete, čo vás čaká, tak to znášate ľahšie. To už je rutina... (smiech)
Vaše zdravotné problémy sa kvôli cukrovke nabaľujú jeden na druhý. K tomu všetkému sa liečite aj na depresiu. Čo je pre vás, pre pacienta, prijateľnejšie – choroba tela alebo duše?
Myslím si, že duševné zdravie súvisí aj s diabetom, veď veľmi veľa diabetikov má aj duševné problémy. Duševné zdravie súvisí aj s nedostatkom hormónu, ktorý telo produkuje. A keďže diabetes je hormonálna porucha, tak sa dá predpokladať, že organizmus je celkovo rozhasený. Zatiaľ všetky veci, ktoré sa mi stali v živote, čo sa týka zdravia, vďaka lekárom nejako zvládam a podarilo sa ich vyriešiť. Naučila som sa, že chvíľa, keď sa naozaj cítim zle, keď som smutná, keď mám úzkosť alebo nepohodu, je len momentálna. Zväčša ide o reakciu na nejakú situáciu. Viem, že nepotrvá večne a treba len vydržať, nájsť spôsob, ako sa z toho dostať – relaxovať, meditovať alebo ísť do iného prostredia, v ktorom sa človek cíti lepšie. Niekedy stačí, keď idem na polhodinku do lesa, a už je depresia preč.
Niekedy len prechádzka po lese nestačí. Aj vy ste sa ocitli neraz v nemocnici.
Vynikajúcim prostriedkom na liečenie depresií je hospitalizácia na psychiatrii, ktorú som absolvovala niekoľkokrát. Môžem každému odporučiť, aby sa nehanbil za svoje zlé duševné zdravie a aby vyhľadal odborníka. Pretože ja som jasným príkladom toho, že sa dá dostať aj zo zlých duševných stavov. Bez odborníkov by sa mi to samej určite nepodarilo.
