Závažná diagnóza preverí vzťahy. Sú ľudia, ktorí to nezvládnu a opúšťajú chorého partnera.
Vy ste telepatka! Práve dnes, keď mi z oka vytiekol hnis, som sa manžela pýtala: Riško, keď budem slepá, tak sa so mnou rozvedieš?
A odpoveď?
Povedal, že nie. Musím povedať, že Riško mi je obrovskou oporou. Ale on má tiež prediabetes. Niekedy má nalačno vyšší cukor ako ja. Čiže musí niekde v kútiku duše rátať s tým, že aj jemu sa môže niečo také stať a potom budem oporou ja jemu. (smiech) Ale vážne – veď to sú vážne veci. Myslím si, že pri všetkých vážnych veciach, ktoré nás a našu rodinu postretli, sme si boli navzájom oporou. Takisto ako mi je oporou moja 19-ročná dcéra Anička, ktorá sama trpí na epilepsiu, súrodenci a hlavne rodičia, hoci sú už osemdesiatnici. Neviem si predstaviť, že to zvládnem bez nich. Okrem dcéry sú to najdôležitejší ľudia v mojom živote.
A manžel?
Ježišmária, dúfam, že to nebude čítať! (smiech) Viete, ako to je – krv nie je voda... S Riškom žijem takmer 12 rokov. Vo všetkom si pomáhame a sme stále do seba zamilovaní. Neviem si už život bez neho predstaviť. Tu mi idú vzorom nielen moji rodičia, ale opäť Katka a Paľko Traubnerovci. Ich vzájomná láska a podpora je dojímavá.
Rodičia sú však už vo veku, keď sami potrebujú pomoc, veď rokmi choroby pribúdajú.
Pomáhame si navzájom. Aj keď sú čiperní a páli im to, ale čo sa týka povinných prehliadok u lekárov, to sú schopní zanedbať. Takže ja som teraz v rodine ten tútor, čo sa stará, aby nič nezanedbali, aby išli k lekárovi. Dávam na nich z tejto stránky pozor. Občas im niečo navarím, nakúpim, aj sestra Ľubka im permanentne nosí nákup, tiež brat Martin príde z Prahy, len aby im nakúpil, sestra Anička, keď príde s dvomi deťmi z Prahy, prvé čo je, ide k nim a začne im tam upratovať. Každé dieťa zo zdravej rodiny povie, že jeho rodičia sú tí najlepší, ale určite sú najlepší tí moji! (smiech)
