Držať za každú cenu dekórum a nevyjadriť svoj názor, pocit, sa môže nakoniec obrátiť voči sebe samému – úzkosťou či inou duševnou nepohodou.
Ja som odjakživa bola taká, že som vždy povedala, čo si myslím. V rodine mi vyčítali, že nesmiem prchko reagovať. Samozrejme, že človek by si mal ustrážiť hranicu, ako reaguje. Aby to nebolo skratové, agresívne, aby neublížil fyzicky ani slovami, lebo aj tak sa dá. A preto si myslím, že humor je dobrým riešením takýchto situácií. Niekedy som teda dala na rady a potláčala svoje pocity. Potom som mala psychické problémy a depresie, lebo som samu seba stále z niečoho obviňovala, vyčítala som si mnoho vecí a postupne som samu seba čoraz viac neznášala. Najčastejším dôvodom depresií je sebanenávisť.
Ako ste to riešili? Čo vám pomohlo?
Posťažovala som sa pri jednom zo sedení pani doktorke Vránovej a tá ma vyliečila jednou vetou. Povedala, že bez vetra sa ani lístok nepohne. Vysvetlila mi, že moje konanie bolo len reakciou na niečo, čo vo mne tú konkrétnu reakciu vyvolalo. Prečo sa mám obviňovať? Vôbec nesúhlasím s tým, že kto do teba kameňom, ty doňho chlebom. Keď chlebom, tak dobre starým, tvrdým! Prečo si ja mám nechať ubližovať?! Človek sa musí brániť!
Súčasťou liečby psychických ťažkostí býva často práca. Taká, ktorá človeka baví. Je to aj váš prípad?
Dlhé roky sme robili s otcom program v bratislavskom V-klube. Volal sa Feldekovci vo Véčku. Teraz sme to trošičku obmenili. Môj otec je nezmar, stále niečo vymýšľa, tvorí, píše... Teraz pripravujeme monodrámu Duo Hane Hegerovej, chceme obnoviť hru o Edith Piaf. Máme občianske združenie, ktoré produkuje koncerty, divadelné predstavenia. Verím, že aj keď zas stúpajú čísla chorých na covid, kultúra sa rozbehne. Počas pandémie, keď sa nekonali koncerty, divadlá boli zavreté, ozývali sa hlasy, že nech idú umelci k lopate! Akoby sme my nepracovali! Za seba môžem odkázať všetkým ľuďom, ktorí ma nepoznajú a urážajú ma, že od svojich šestnástich rokov som nemala deň, keď by som nepracovala.
