Vy ste sa od začiatku nebránili hovoriť otvorene o svojej depresii. Prečo ste sa rozhodli ísť doslova s kožou na trh?
Možno aj preto, že som istým spôsobom exhibicionistka. Nemám problém verejne vystupovať s čímkoľvek. Zároveň si myslím, že je to veľmi dôležité, lebo psychiatrické diagnózy sú dodnes tabuizované a ľudia sa za ne hanbia. Keď si niekto zlomí ruku, tak sa mu na sadru ešte aj podpíšu! Ale keď je zlomená duša, tak od človeka niektorí bočia. Pritom spúšťačom mojej depresie bola jednoznačne prepracovanosť, a to hanba nie je. To je nepochopiteľné! V mojich očiach je však cukrovka horšia.
V čom?
Je to nepríjemná choroba – človek si musí pichať inzulín, má pumpu, je otravné stále myslieť na to, že si treba merať cukor... Zle je človeku hlavne vo chvíli, keď je cukor veľmi vysoký alebo veľmi nízky. Ale to sú tiež veci momentálne, ktoré sa dajú cukrom, inzulínom či iným spôsobom vyriešiť. Čo je horšie, cukrovka napáda celý organizmus, celý cievny systém, doslova od hlavy po päty. V prvom rade napáda najtenšie cievy, kapiláry, ktoré sú v očiach, ľadvinách a v nohách. Preto diabetici väčšinou oslepnú alebo prídu o končatiny, alebo sú odkázaní na dialýzu.
To sa zle počúva...
Často sa stáva, že mladý človek s cukrovkou dostane infarkt alebo stráca pamäť – aj diabetická demencia je častým ochorením u diabetika, lebo sa zle prekrvujú cievy v mozgu. Môže odísť sluch, kazia sa zuby... Jednoducho úplne všetko, čo v tele máme, závisí od toho, ako máme prekrvené orgány. Ja mám retinopatiu, teda postihnuté oči, polyneuropatiu, ktorá postihuje najmä nohy. Neviete si predstaviť, aké strašné bolesti mám v nohách. Niekde je to pálenie, na inom mieste strata citlivosti, odišli mi kĺby – mám koxartrózu, artropatiu, nefropatiu, všetky -patie... Dúfam, že okrem psychopatie. (smiech)
Keď vás počúvam, kladiem si otázku: ako sa dá vyrovnať s tým, že možno raz v dôsledku diabetu prídete o zrak, o prsty na nohách... Veď to je desivé!
Priznám sa, že si tieto možnosti uvedomujem každý deň. Poznám diabetikov, ktorí sú slepí, ktorí prišli o nohy, o ľadviny. Mnohí z nich sú moji kamaráti, s ktorými sme v rovnakom čase dostali cukrovku. Ako deti sme chodili do diabetických táborov. Myslím si, že ja mám šťastie, lebo mám silný organizmus. Napriek tomu, že mám diabetes veľmi dlho a s veľkým zlyhávaním, stále som na tom relatívne dobre. Mojím vzorom je pán profesor Traubner. Napriek obrovským problémom žije život s humorom a každý deň zachráni niekoľko životov. Ale je pravda, že si občas predstavujem, že ma to čaká a aké to bude, keď budem slepá!
Aké sú to predstavy?
Skúšam si, ako by som zvládla bežné činnosti bez zraku. Skúšam napríklad so zavretými očami nakrájať cibuľu, umyť riad. Neviem, ako by som zvládla, že nebudem vidieť to, čo jem. Ale to by som hádam ešte nejako prežila. Najhoršia predstava je tá, že si po sebe nebudem môcť umyť toaletu. To je hrozná predstava! Alebo že mi dcéra pomôže s obliekaním a oblečie mi niečo, čo by som si ja v živote na seba nedala! (smiech)
