Nevšimli si to ani spolužiaci na strednej škole?
Nie, dokonca si myslím, že ani teraz tak nepôsobím. Aj v divadle hrám len heterosexuálne postavy. Naša riaditeľka mi raz prezradila takú story, že sa raz skoro pohádala so svojou kaderníčkou, ktorá videla nejaké moje predstavenie. Kaderníčka sa bila do pŕs, že nie je možné, aby som bol homosexuál, že to v žiadnom prípade nemôže byť pravda. Nikdy som nepôsobil ako homosexuál a nemyslím si, že hneď na prvú to musí byť na človeku vidieť. V tejto chvíli by som vám vedel povedať niekoľko mien ľudí, o ktorých verejnosť netuší, že by mohli byť inak orientovaní. Je to však, samozrejme, ich vec.
Keď ste s týmto priznaním vyšli na verejnosť, spadol vám kameň zo srdca?
Samozrejme, že sa mi uľavilo a vydýchol som si. Vyrastal som v zdanlivo inej dobe, keď sa však za orientáciu nevraždilo. I keď možno áno, ale nevedelo sa o tom. Nebol internet ani kaviarne, kde sme sa mohli stretávať, nedá sa to teda porovnať. Narodil som sa navyše vo veľmi malom meste - v Kremnici, kde všetci o všetkých všetko vedia. Predstava, že by som to vtedy zverejnil, neprichádzala do úvahy. Bolo to hlavne kvôli mojej maminke, ktorá neviem, či by ten tlak psychicky zvládla. Z toho som mal najväčší strach. Keď som to povedal Sávovi a Henrichovi, tak už vtedy sa mi uľavilo, ale ešte som potreboval ten kameň, ktorý ma ťažil, dostať zo srdca tým, že to poviem mame. Tváril som sa pred ňou, že mám dokonca frajerku, jej rodičia boli u nás doma a mysleli si, že budeme spolu žiť. V tej dobe bolo cieľom byť takzvane na poriadku a mať kompletnú rodinu. Keď som pochopil, že to nie je moja cesta, že to je iba môj život a nie život mojej mamy, tak som jej to povedal. Vedel som, že bude šťastná vtedy, keď budem šťastný ja.
Ako zareagovala?
Bola úžasná, lebo zareagovala takým spôsobom, ako som vôbec nečakal. Strašne mi vynadala, ale nie preto, že som inak orientovaný. Hnevala sa, prečo som ju klamal a prečo som domov priviedol frajerku. Keď to prijala moja rodina a brat, teraz už aj moja neterka, tak som bol šťastný. Má štrnásť rokov a vníma to úžasne: ako vec, ktorá je úplne normálna. Nie je to proste pre ňu téma, ktorú treba nejako špeciálne riešiť. Vďaka Bohu za rodičov, ktorí deti vedú k tomu, že sú to veci, ktoré netreba rozoberať. Tiež sa každý deň nebavíme o tom, akej farby je nebo.
