Čo hovoril na váš hudobný vkus?
Téma muzika u nás nikdy nebola na programe. Vzájomne sme sa v tomto smere akceptovali. V tom čase otec účinkoval v skupine K.T.O. (Kamarádi táborových ohňů, pozn
A ako ste vychádzali s Oľgou Blechovou?
Olinu som spoznal, keď som mal 16 rokov. Vtedy sme sa s otcom skontaktovali, prišiel som do Prahy, aj som u nich spal. Olina sa do nášho vzťahu s otcom nechcela príliš vkladať, neskôr mi to vysvetlila, že nevedela, ako sa k tomu má postaviť. Či sa má alebo nemá „motať“ medzi nás. Pre ňu to bola vec medzi mnou a otcom. Zblížili sme sa až na pohrebe.
Mimochodom, kde vás zastihla správa o tom, že otec zomrel?
Bol som v Hamburgu, sedeli sme so speváčkou z kapely v kaviarni a zavolala mi moja priateľka. Oznámila mi, že otec zomrel. V tom čase to už vysielali všetky médiá. Zlé správy sa šíria rýchlo... Najprv som to nevedel spracovať, veď 76 rokov nie je žiadna staroba. To by som už musel počítať s tým, že o sedem rokov to budem mať za sebou.
Zdedili váš syn a vnuk talent po dedovi Matuškovi – ale vlastne aj po vás?
Môj vnuk je osemročný gauner, je nezastaviteľný! (smiech) Takže ten určite v tomto zmysle... Ten sa nezaprie. Syn Matej je, naopak, až veľmi pokojný. Žijú v Krkonošiach.
A čo vás zaviedlo do Nemecka? Muzika?
Nie. Mal som toho v Československu už plné „kecky“. Robili sme niekoľko koncertov s kapelou, ktoré takmer vždy skončili na Barťáku, na tradičnom mieste eštebáckych výsluchov v Bartolomějskej ulici v Prahe. Keď to urobíte raz, dvakrát, trikrát, tak to ešte ide, ale keď sa to stane po štvrtý raz, tak si poviete: Polibte mi! V roku 1984 som mal pocit, že už mi horí pod zadkom. Na poslednú chvíľu som si dal žiadosť o devízový prísľub. Dostal som ho, na počudovanie, veľmi rýchlo, ešte som si vravel, kde na to vezmem peniaze?! Potom som išiel na políciu odovzdať občiansky preukaz a tam mi otvorene povedali: Dúfame, že vás tu už neuvidíme!
