Život s muzikantom nebýva ľahký – je stále na cestách. Aký bol rodinný život Waldemara Matušku pred tým, než sa stal slávnym?
Naši sa vzali a žili spočiatku bežný život. Mali dve dievčatká – dvojičky, moje sestry. Eva a Vladimíra boli odo mňa o dva roky staršie. Jedna sa volala po otcovi, lebo vtedy bol ešte Vladimír, až neskôr sa dal premenovať na Waldemara. Sestry zomreli po očkovaní. V tom čase dostali v karlovarskom okrese chybnú vakcínu alebo vakcínu po záruke odkiaľsi z Východu mnohé deti. Neboli to jediné deti, ktoré po očkovaní zomreli, a tiež to nebola jediná lekárka, ktorá tými vakcínami očkovala. O tom sa však nehovorilo, hlavne nikto nepátral po tom, čo sa vlastne udialo. Skrátka – smola, nikoho to viac nezaujímalo. Ako malý chlapec som to vnímal tak, že dievčatá boli v našej rodine po celý čas akoby „prezentom“. V izbe na poličke sme mali položené ich urny, každé Vianoce im mama vystrojila malý stromček... Ťažko znášala ich smrť. Doma sa o sestrách nikdy nehovorilo menami, to bolo vždy len „holky“. Skôr sa však o nich nehovorilo.
Vyrastali ste prakticky ako jedináčik. Nebolo vám smutno, že nemáte súrodenca?
Keď som bol malý, v našom baraku nás žilo pokope naozaj dosť – babka, prateta, mama, strýkovia, ja... Starší strýko bol trúbkar, z tej doby mám dodnes fotografiu, na ktorej hrá otec so strýkom v bare v Karlových Varoch. U nás sa často muzicírovalo. Prišli aj nejakí kamaráti, hrala muzika, spievalo sa a končilo sa to potom tým, že sa v obývačke hral volejbal alebo iná športová aktivita. Babka bola vždy hrozne naštvaná. Ale inak bolo veselo... (smiech)
Poznali ste starých rodičov z otcovej strany?
V podstate nie.
To znamená čo?
Nepoznal som ich, až keď som mal asi jedenásť rokov, objavil sa pred naším domom môj dedo František Matuška. Bol v dosť mizernom stave. Býval v malej kutici na Starých lúkach v Karlových Varoch, na ceste ku Grandhotelu Pupp. Chodili sme s mamou za ním. Potom som sa dozvedel, že otec ho umiestnil do domu s opatrovateľskou službu. Babku z otcovej strany som nikdy nepoznal.
Nepoznáte ani žiadnych príbuzných z otcovej strany?
Nie. Pokúšali sme sa ich vyhľadať po otcovej smrti. Jeden z nich by mal dokonca bývať tu v Hamburgu, jeden vo Oldenburgu. Pátrali sme po nich, lebo otcova manželka Oľga chcela, aby sme im dali vedieť, keď otec zomrel, ale nenašli sme nikoho z nich.
