Spevák s neodmysliteľnou bradou, čiernymi očami a podmanivým hlasom bol idolom mnohým žien. Po svojej emigrácii z Československa v roku 1986 sa s manželkou, speváčkou Oľgou Blechovou (73), usadil na Floride, kde vychovával syna Waldemara mladšieho (45). Ten však nie je jediný umelcov syn, ten prvorodený žije v Nemecku, je rovnako ako jeho otec muzikant a podobnosť so svojím slávnym otcom veru nezaprie. Pre Nový Čas Nedeľa si Miroslav Matuška (68) zaspomínal na to, aké bolo žiť so známym otcom a aké bez neho.
Aké sú vaše najranejšie spomienky na slávneho otca?
Keď sa rodičia rozviedli, mal som asi päť rokov. Otec odišiel žiť z Karlových Varov do Prahy. Občas sme sa videli, keď prišiel k nám domov a vzal ma na prechádzku. Ale že by som si detailne pamätal, aké to bolo, to je ťažké. Pamätám sa, že keď začali hrať jeho pesničky – myslím, že prvá bola pesnička Suvenír, suvenír – tak ma mama vytiahla o piatej ráno z postele a hnala ma k rádiu: „Tato spieva!“ Hovoril som si, že čo je to za blbosť, čo by tam robil a prečo spieva práve teraz o piatej ráno. A prečo kvôli tomu musím vstávať?!
O rok nato, v šesťdesiatom prvom, keď som šiel do školy, otec ešte nebol veľmi známy. Až po nakrúcaní filmového muzikálu Kdyby tisíc klarinetů (1964) to už začalo byť iné, už si zo mňa robili žarty: Ideš tiež do Varov čúrať z balkóna? Letela totiž fáma, že počas nakrúcania sa partička umelcov opila a otec čúral z hotelového balkóna, Karel Gott mal do toho spievať: Tam, kde šumí proud a táta sa pridal: A cáká a cáka... (smiech) Neskôr sa písalo, že malo ísť o nezmysel, pravda však je, že otec dostal aj s Evou Pilarovou ročný zákaz účinkovať v televízii a v rozhlase.
Mať známeho otca umelca, to niekedy býva dvojsečná zbraň...
Otec mal – nie svojou zásluhou – blbú povesť. V prvom rade to, ako vyzeral. Mal svoj „plnovous“, bradu, a tak o ňom ľudia hovorili, že je chuligán, spochybňovali, že bohvie, ako sa dostal do divadla... Pritom v Karlových Varoch bol známy ako veľmi slušný muzikant. Ale že by som ja mal z toho nejaké problémy alebo stres, to sa nedá povedať. To prišlo až neskôr, keď som si uvedomil, aká osobnosť je môj otec.
Kupovali ste si jeho platne?
Nie, nebolo treba, pretože sme nemali gramofón. Skôr než prišli vinylové platne, vyrábali sa šelatové platne z prírodnej živice. Mali rýchlosť 78 otáčok za minútu. Na tých otcove pesničky nikdy nevyšili, po vojne sa vyrábali vinylové platne, najprv s rýchlosťou 78, potom 33 a 45 otáčok.
