Slovenský poklad so zlatom v hrdle preslávil našu krajinu vari v každom kúte sveta. Vďaka výnimočnému talentu a pracovitosti dosiahol nevídané úspechy na javiskách najväčších svetových operných scén. Tlieskali mu v talianskej La Scale, v newyorskej Metropolitnej opere, či v londýnskej Covent Garden. Slávneho Slováka obdivovali aj vo Viedenskej štátnej opere, kde ho po istom predstavení diváci vyzvali pred oponu neuveriteľných 43-krát! Na prahu sedemdesiatky poskytol maestro Dvorský rozhovor Novému Času Nedeľa, aby sa s čitateľmi podelil o spomienky, ktoré ho sprevádzali na ceste veľkým svetom opery.
Ako sa z pohľadu umelca, ktorý celý život žal úspech na najväčších operných scénach, dívate na svoj vek? Je to významný míľnik vo vašom živote?
- Je to úspech, že žijem. Povedzme si, sú aj ľudia, ktorí sa nedožijú sedemdesiatky. Ja by som, samozrejme, bol šťastný, keby to pokračovalo ďalej, k 80-ke. Keď človek aktívne spieva a keď je stále zapojený do svojho povolania, vtedy vek vôbec nevníma. Nemyslí na to, že jedného dňa môže prísť aj k tomu, že ten jeho umelecký beh života sa zastaví a prichádza umelecký oddych.
Zaskočilo vás to, keďže vravíte, že ste na pribúdajúce roky nemysleli?
- Nie, nezaskočilo ma to, pretože som presne vedel, kedy prestanem spievať. Nemôžem povedať, že to bolo plánované, ale bol som na to pripravený.
-
Patríte medzi najlepších svetových tenoristov spolu s takými menami, ako Plácido Domingo (80), José Carreras (74), Luciano Pavarotti († 71)... Aký je to pocit, keď chlapec z malej dediny, z Hornej Vsi, prerazí vo svete?
Aká teda bola vaša cesta do veľkého sveta opery?
- Pripravoval som sa na tú náročnú, ale krásnu cestu už vo svojich začiatkoch pri štúdiu spevu. Potom som mal tú možnosť, že som pracoval s fantastickými umelcami, dirigentmi, korepetítormi. Mal som šťastie na fantastických kolegov. To je obrovská škola, ženie vás to stále dopredu, motivuje vás to pracovať na sebe. Lebo nedá sa povedať, že keď sa spevák naučí rolu, je to už uzavretá vec. Myslieť si, že je už taký svetový, že nepotrebuje viac, je veľký omyl.
Hovorili ste o tom, že odmalička ste rád spievali. Ktorý bol ten moment, že ste sa napokon rozhodli študovať operný spev?
- Ja som išiel do toho cieľavedomo. Inšpirovali ma aj niektoré hlasy veľkých tenorov. Otec mi z času na čas priniesol zo služobnej cesty platne so slávnymi talianskymi a nemeckými tenormi. Takže som počul, ako sa spieva, čo dokáže jeden spevák zaspievať. Pre mňa to bola hnacia sila. Túžil som spievať ako Giuseppe Di Stefano alebo Mario Del Monaco. Vravel som si, že to musím dokázať aj ja. Otec bol uzrozumený s mojím rozhodnutím študovať hudbu a spev. Mamička však nie, lebo vo mne stále videla komedianta. Tvrdila, že komédiou sa neuživím. Do určitej miery mala pravdu – byť operným spevákom nie je vždy veselé. Kto sa oblečie do kostýmu a ide na dosky, ktoré znamenajú svet, je istým spôsobom naozaj komediant.
Čo z vás chcela mať mamička?
- Zubára!
Nikdy ste neľutovali, že z vás nie je lekár?
- Nad tým som viackrát uvažoval, ale neľutujem. Ale keby som náhodou nešiel študovať spev a nevenoval by som sa hudbe, tak by som asi šiel študovať medicínu. Pretože k medicíne mám veľký obdiv a ctím si tých, čo zachraňujú životy.
