Jestvujú vo svete opery medzi spevákmi priateľstvá?
- Určite áno. Dodnes mám dobré, priateľské vzťahy s veľkými spevákmi. Aj keď niektorí už nespievame, stále sme občas v kontakte. Napríklad s viedenským rodákom, fantastickým basistom Kurtom Riedlom, ktorý je veľmi sympatický človek a vynikajúci umelec. Dlhé roky sa priatelím s pani Gabrielou Beňačkovou, s ktorou som spieval veľa koncertov aj operné predstavenia. A myslím si, že aj kolegovia z Opery SND sú mojimi priateľmi, aspoň ja ich za svojich priateľov pokladám. Je to dobrý pocit, keď mám okolo seba ľudí, ktorých obdivujem a sú mojimi priateľmi.
Hovorí sa, že za každým úspešným mužom stojí žena...
- Áno, je to tak. Za mojím úspechom je moja manželka Marta, ktorú som si vzal napriek vôli rodičov. Mamička sa bála, bola presvedčená, že keď sa skoro ožením, tak aj skoro skončím so spevom a s kariérou. Ale musím povedať, že som si zobral tú správnu ženu a myslím si, že Marta mi veľmi, veľmi pomohla v živote, aby som mohol robiť to, čo robím. Veľa som cestoval, moja manželka aj s dcérami bola často sama doma. Aj keď nie je hudobníčka, je mojím najlepším kritikom.
Čo je vašou najväčšou radosťou v živote a čo najväčším smútkom?
Rodičov už nemáte, zato máte bratov, z ktorých traja sú tiež speváci. Ako sa žije v takej spevavej rodine?
- Nikdy sme nesúťažili, kto z nás je lepší. Bratia rešpektovali moje výkony a moje postavenie tenora v medzinárodnom meradle. Vždy sme boli k sebe veľmi úprimní. Bratov si vážim, aj ich prácu a umenie. Jaroslav, Miroslav a Pavol spievajú úžasne. Občas si dovolím povedať pripomienku k ich interpretácii, rád im poradím a oni to berú veľmi ústretovo. Jaroslav sa okrem spevu venuje aj maľbe a najstarší Vendelín pracoval v ekonomickej a obchodnej sfére.
Kariérne ste okrem opery načreli aj do politických vôd a posledné roky ste šéfovali Slovenskému inštitútu v Taliansku. Aká to bola pre vás skúsenosť?
- Hoci to v istom momente vyzeralo, že vstúpim do parlamentu, v skutočnosti som politiku nikdy nerobil. A čo sa týka môjho pôsobenia v diplomacii – bola to dobrá príležitosť spoznávať aj iné odvetvia našej kultúry a spoločenského života. Prežil som mnohé krásne momenty, keď som ako reprezentant Slovenska mohol ponúkať v Taliansku naše umenie a významných ľudí.
V roku 1999 ste boli ocenený Cenou ministra kultúry SR za postavu Ondreja v Suchoňovej opere Krútňava. S Eugenom Suchoňom ste sa dokonca osobne poznali. Aký ste mali vzťah?
- Spoznať majstra Suchoňa bol veľký zážitok. Videl som, keď komponoval cyklus piesní a povedal: To píšem pre vás, Peterko! Keď som sa odhodlal spievať v Krútňave, veľmi sa potešil. Keď som sa pripravoval na rolu Ondreja, nedával mi žiadne rady, ako by som možno očakával. Povedal, že to bude dobré, ak to budem spievať tak, ako to budem cítiť. Dôveroval mi. Predstavenie sa vydarilo a majster Suchoň bol spokojný.
Ako plánujete oslavovať okrúhlu sedemdesiatku?
- Neviem, ako to bude vyzerať, lebo také číslo sa oslavuje po celý rok.
Darčekom k narodeninám bude aj profilový celovečerný dokument, ktorý pripravuje agentúra Ivety Malachovskej v spolupráci s riaditeľom Lúčnice Mariánom Turnerom a v koprodukcii s RTVS. Aké bolo nakrúcanie?
- Bolo to príjemné a zároveň zvláštne, prejsť si spätne môj umelecký aj osobný život. Milú situáciu som zažil pri nakrúcaní vo Viedenskej štátnej opere. Vyšli sme so štábom z garáže a oproti nám prichádzala staršia pani. Keď ma zbadala, vyhŕkli jej slzy a povedala: ,Maestro, čo vy tu robíte? Som šťastná, že vás vidím! Roky som na vás do opery chodila!‘ Bolo to dojímavé. Vidíte, aj také bývajú darčeky...
